Ako prvého sme si na paškal zobrali Československu dobre známeho Otca Mirca, tanečníka, speakra, umelca… Pochádza z mesta Trenčín, no aktuálne žije v Bratislave s tanečným miestom menom DIERA, jeho súčasný vek je 28 rokov a jeho súčasné názory sú takéto:
OTEC MIREC vs TANEC
Začal som tancovať ako 20 ročný (preto prezývka „OTEC“, už sa ma to snáď nebudú ľudia pýtať 😀 ) v Street Dance Academy. Bol to najlepší základ, aký som mohol dostať a za to vďačím Lacimu Stirkeovi, ktorý ma hrozne veľa naučil nie len o tanci, ale aj o veciach potrebných do života. Laci ma určite obrovským spôsobom ovplyvnil a nasmeroval. Druhým obrovským míľnikom bol Gorky. On bol moja crew asi 5 rokov, kedy sme spolu trénovali skoro každý deň a strašným spôsobom sme sa hecovali. Nikoho iného sme nepotrebovali. Len ja a Gorky. To stačilo. To ma posunulo a hecovalo a nútilo makať. Keď som vedel, že ja nemôžem ísť trénovať a Gorky ide, tak som sa bál, že bude odo mňa lepší, lebo ja som jeden deň stagnoval. No a tretím obrovský míľnikom je Chilli. Chilli do môjho do vtedy športového prístupu k tancu zrazu vniesla umenie. Ja som sa jej vypytoval a stále aj vypytujem, ako k čomu pristupuje, pozorujem ju ako s čím pracuje. Jej tanec dodal obsah môjmu tanečnému obalu.
Takto som sa formoval a až teraz mám pocit, že som poskladal skladačku a že môj tanec konečne začína fungovať presne tak, ako chcem! Dôležité je, aby tanečníci vedeli, že svoju skladačku im nikto neposkladá. Treba nad tým rozmýšľať a uvedomovať si čo sa kedy deje, prečo je to tak, čo chce kto zmeniť a podobne.
Teraz, po necelých 9 rokoch tanca cítim, že chcem začať viac tvoriť. Chcem začať vytvárať videá, choreografie a čokoľvek, čo ma napadne. Dlho som na sebe makal a vlastne som sa nikdy moc neukazoval. Tak ako hudobník skladá pesničky, ktoré chce hrať ľuďom, ja chcem vytvárať tanečné skladby, ktoré chcem akýmkoľvek spôsobom ukazovať ľuďom. To je môj aktuálny status.
Za najväčší úspech svojej tanečnej kariéry považujem to, že sa stále posúvam. Fakt ma strašne baví, že je tanec pre mňa stále zaujímavejší moja zvedavosť neprestáva hasnúť. Stále viac ma zaujímajú iné štýly. Výhry na battloch sú super. Viac ma teší, keď porazím v battli niekoho, o kom si myslím, že je dobrý ako celková výhra. Môže to byť aj v osemfinále, ale vždy ma to poteší viac, ako keď vyhrám battle, kde sa mi netancuje dobre a mám pocit, že som bol od začiatku papierovo najsilnejší. Vo všeobecnosti je pre mňa však battle iba bitka proti mne. Je to výzva tancovať pred davom ľudí a proti svojmu súperovi tak, ako tancujem, keď som sám na sále, ba dokonca ešte lepšie. Môj hlavný cieľ je naučiť sa tancovať tak, aby mi bolo jedno, či sa na mňa pozerá prázdna sála alebo 2000 ľudských hláv.
Za ďalší veľký úspech považujem, že sa mi podarilo vytvoriť hudobno-tanečné predstavenie s názvom Fusion. Bolo to síce iba 50 minútové predstavenie v maličkom divadle, ktoré sa podarilo odohrať iba 2x, ale bola to obrovská výzva – hlavne kvôli práci s ľuďmi, a chvála pánu sa to podarilo. Vždy považujem za úspech, keď sa mi podarí dosiahnuť cieľ, ktorý som si stanovil v minulosti, alebo sa mi podarí niečo, čo som vôbec nečakal.
OTEC MIREC vs SPEAKER
Myslím si že to je tak 6 rokov (ale vôbec si nepamätám). Začalo to náhodne internetovým rádiom Chillibeat, ktoré mi dohodil Laci Strike (díky za to). Hoci ja som chcel v tom rádiu púšťať hudbu, nakoniec som si vymyslel vlastnú reláciu a začal som trepať. Asi rok na to som moderoval v bratislavskej Radosti jeden mini battle, na ktorý neboli financie a bolo treba niekoho, kto prečíta mená tanečníkov. Potom ma DJ Shimo zavolal moderovať akcošku v Trnave, na ktorú nemal žiadne financie, a celkom to zafungovalo. Následne ma Sabina zavolala do Hradce Králové moderovať akciu, na ktorú nemala moc financie, a tak som dobil Česko-Slovensko. A ďalej už neviem čo bolo, ale zrazu ma to začalo riadne baviť, a aj ľudí to začalo baviť, a tak to funguje doteraz.
Nejako špeciálne sa na moderovanie nepripravujem. Skôr to nechávam na náhodu. Mám rád, keď sa dejú nečakané veci a neznášam, keď musím ísť podľa scenára. Za tie roky sa toho nazbieralo a tak som moderoval strašné množstvo battlov, záverečných show’s tanečných škôl, nejaké divadelné veci a dokonca aj plesy. Najväčšia výzva bola určite Street Dance Kemp (SDK), keďže som musel zapájať aj angličtinu, v ktorej nie som žiadny priekopník. Tento rok ma opäť čaká SDK a verím, že spravím reparát z posledného nepodareného ročníka 😀 .
Chcel by som to samozrejme rozvíjať ďalej. Chystám niečo divadelné. Vlastné verbálno-vizuálne predstavenie a možno aj nejakú reláciu do telky. Ale čo sa podarí, to sa podarí. A čo sa nepodarí, to sa nepodarí. ( to je moje motto 😀 )
OTEC MIREC vs TANEČNÉ PRIORITY
Moja tanečná priorita je čo najviac si užiť tanec, čo najviac si ulietavať, čo najviac vnímať hudbu, čo najviac neriešiť dôsledky pohybov, čo najviac ohurovať ľudí a čo najviac sa posunúť.
Nemám rád porotcovanie. Je to strašne ťažká vec, nakoľko je to strašne subjektívne, takže vždy sa nájde niekto, kto s tebou nebude súhlasiť a bude sa pýtať prečo. Druhá vec je to, že či chceš či nechceš, ak hodnotíš tanečníka, ktorého poznáš dlhé roky, nedá sa od toho odosobniť a tak do svojho hodnotenia vkladáš aj podvedomé skúsenosti a pohľad na daného tanečníka. Tým sa stráca objektivita, ktorá je už aj tak neveľká. Keď porotcujem, primárne sa nesnažím pozerať na jednotlivé veci ako rytmika, pohyb, vychytávanie hudby a podobne. Podstatný je pre mňa pocit, aký mám, keď vidím tanečníka tancovať. Neviem to pomenovať. Je to vnútorný pocit, ktorý ma presvedčí alebo nie. Samozrejme ako zálohu na ťažké situácie si vytváram kolónky ako rytmika, prejav či kreativita – ale ako som povedal, prvoradý je pre mňa pocit, aký mám, keď vidím niekoho tancovať. Niekto ma možno odsúdi ako porotcu za tento prístup. Prisahám, že keď porotcujem, tak sa to snažím robiť čo najlepšie ako viem a čo najviac sa odosobniť od toho, že niektorých súťažiacich poznám. Nemám rád porotcovanie 😀
OTEC MIREC vs TRÉNING
V mojom prístupe k tréningu ma strašne ovplyvnila moja žena Chilli. Ona totiž nikdy nehovorí, že ide trénovať. Ona vždy povie, že si ide zatancovať. Taká malá výmena slov má strašne veľkú výpovednú hodnotu. Hlavne o našom prístupe k tancu. Kto chodí trénovať, ten má väčšinou k tancu športovejší prístup. Kto chodí tancovať, ten si ho viac užíva a menej rozmýšľa, či po tréningu bude nejaké nové kombo alebo sada trikov. Ja sa snažím chodiť tancovať vždy, keď sa dá, čo v poslednom období číselne vychádza cca 3x do týždňa. Vždy si pustím hudbu a bez rozmýšľania začnem tancovať. V rámci môjho tanca ma často napadajú veci a keď sa mi niečo zapáči, snažím sa to fixovať a zapamätať si to a potom to zapojím do môjho tanca vždy, keď ma to napadne. Netrénujem triky v zmysle že si vymyslím fintu a robím ju dokola 3000x. To ma nebaví. Ale zapisujem si nápady a potom si to očami raz za čas prebehnem, čím si pripomínam, že ma niekedy niečo také napadlo a potom mi to skôr príde na um, keď freestylujem.
Pri tanci sa snažím zameriavať na muzikalitu a snažím sa brať každý môj pohyb ako tanec. Nezakladám si na tom, aby som vedel z každého štýlu “základné kroky”. To mi je fuk. Snažím sa posilňovať filozofiu, že neexistujú štýly a kroky, ale len hudba a moja reakcia na ňu. To ma strašne oslobodzuje a potom sa mi nestáva situácia, že ma rozhodí, keď spravím niečo nečakané. Práve naopak. Každý nečakaný pohyb ma baví viac ako ten 100-krát zopakovaný.
Čo sa týka učenia, tak sa snažím kombinovať moju filozofiu v tanci s technickými vecami daného štýlu. Hrozne mi záleží na tom, aby tanečníci mali otvorenú hlavu a neuzatvárali sa do škatuliek štýlov. Zároveň samozrejme rešpektujem históriu a techniky štýlov a uvedomujem si ich dôležitosť. Moje učenie je teda kombinácia, ktorú vždy ordinujem individuálne podľa skupiny, akú učím. Snažím sa pri učení vždy vyhodnocovať situáciu a uvedomovať si, koho učím, čo odo mňa chcú a čo im musím dať.
OTEC MIREC vs UVOĽNENIE
Čím som starší respektíve čím dlhšie tancujem, tým je to lepšie. Mával som problémy so sebavedomím, hlavne keď mi až príliš záležalo na výsledku (čo bolo asi vždy ? ) …vždy keď som domrvil nejaký battle, lebo som bol v strese, tak som sa zamýšľal, prečo to tak bolo. Niekedy som išiel na battle s brutálnym sebavedomím a aj tak to dopadlo strašne, lebo psychika.
Aj dnes, po 8. rokoch tanca, stále premýšľam a snažím sa spracovať všetko, čo sa dialo a vyhodnotiť, prečo mám (máme) stres, prečo si neveríme, prečo to má každý inak. Podľa mňa je základ daný rodičmi. Ale sám na sebe som zistil, že sa to dá meniť a že ak máva niekto stres v battli, na vystúpení atď., tak sa s tým dá niečo robiť. Treba robiť presne to, z čoho máme stres. Treba ísť do battlu, na pódium alebo pred dav ľudí(každý má svoju achilovku) 300-krát, a ak príde stres, tak tam ísť znova a znova. Jedného dňa prídeme na to, že sa tam niet čoho báť, že tam nie je nič, z čoho treba mať stres a že hlavne treba cítiť seba a svoje vnútro, aby sme zo seba dali to najčistejšie “JA”, s ktorým budeme po výkone spokojný. Treba sa naučiť mať rád svoj tanec, svoj pohyb. Akceptovať každý pohyb do hudby ako tanec, ako prejav. Ak sa naučíme akceptovať a chápať vlastný pohyb a nebudeme si zakrývať oči vždy, keď uvidíme samých seba na videu, tak sa náš prejav zlepší a začneme si ho viac užívať. A určite to posilní aj sebavedomie. Toto je obrovsky dôležité – MAJTE RADI SVOJ TANEC !!
OTEC MIREC vs SCÉNA
Slovenská scéna je maličká. Okrem hip hopu (nemyslím teraz IDO hip hop) tu nie je vlastne žiadna scéna lockerov, popperov či houserov. Každý sa tomu tak trochu okrajovo venuje, ale nikto do toho nejde hlbšie. To napríklad v Čechách majú veľa tanečníkov venujúcim sa aj týmto menej zaujímavým štýlom. Majú napríklad aj krumpovú scénu, čo u nás neexistuje. V porovnaní s Čechmi si však myslím, že Slováci sú umeleckejší, uvoľnenejší a prirodzenejší. Hoci je tu len zopár želiezok v ohni, sme živočíšny a tancujeme viac úprimne. Len máme problém so sebavedomím. To nás trošku brzdí, ale nemyslím si, že sme stratené prípady.
Najťažšie na našej scéne je však hľadať motiváciu. Lebo často krát je to o obrovskom množstve hodín na sále a žiadnom hmatateľnom ocenení. Čiže ak chce niekto z našej kultúry byť dobrý, musí nájsť motiváciu hlavne sám v sebe, prípadne v dobrej partii okolo seba, ktorá ho hecne, keď bude treba.
Čo sa týka vývoja scény, pre mňa hip hopový tanec (ten battlový) stráca zaujímavosť. A to nie len u nás, ale aj vo svete. Pravdepodobne je to vývojom hudby. Hudba sa mení na elektro-beaty, ktoré nemajú pestrejšiu štruktúru melódií a sú založené hlavne na jednoduchých a pravidelne sa opakujúcich zvukoch a z času na čas malým prekvapivým zvukom určeným na “vychytanie”. Takže mňa battlový hip hop dosť prestáva baviť. Ale je to evolúcia, ktorú samozrejme neodsudzujem. Rešpektujem to. S tým sa formuje nadchádzajúca generácia tanečníkov, ktorí sa prispôsobujú hudbe. To znamená, že mladší hip hoperi už neriešia až tak bounce či groove, ale skôr prácu so zvukmi mechanickejším spôsobom. No určite to nie je zlé! To v žiadnom prípade. Som ohromne zvedavý, ako bude tento vývoj pokračovať. Teším sa na to.
Pre mňa však všeobecne ostávajú zaujímavejší starší tanečníci, v ktorých je vpísaná ich celá tanečná minulosť. Tá zmysluplnosť pohybov je pre mňa strašne očarujúca. Miesto menovania konkrétnych tanečníkov by som spomenul battle, ktorý sa konal vo Francúzku začiatkom roka s názov House of Hip Hop. Bola to exhibícia starej generácie proti mladej. Tento battle je pre mňa príkladom toho, čo som tu napísal.
Často sa zamýšľam nad tým, čo by mohlo zlepšiť slovenskú scénu, ako ju revitalizovať, ako jej pomôcť, aby opäť nadobudla silu a my sme mohli robiť viac ako 2 väčšie akcie do roka bez strachu, či tam prídu ľudia. Zatiaľ som na to neprišiel. Jediné čo ja osobne robím je to, že sa snažím podporovať akcie a snažím sa motivovať ľudí verbálne, podporovať ich, venovať sa im, byť kamarátsky. Aby sa ľudia mohli pýtať a nemali pocit, že sme ďaleko od seba. Lebo sme všetci spolu!
OTEC MIREC vs AKCIE
Na akcie chodím veľmi často. Či už ako moderátor alebo ako súťažiaci či komparz. Na Slovensku akcie nebývajú moc často, ale ja v tomto smere stále žijem Československo čo znamená, že nás beriem ako jednu krajinu a tak navštevujem akcie u nás aj v Čechách vždy, keď je to možné. Pravidelnosť tanečných udalostí je zrkadlom návštevnosti. Akcie sú pre ľudí – ak nechodia ľudia, nie sú akcie. Jednoduchá matematika. Ale nejde o to nútiť ľudí, aby na akcie chodili. Ide o to spraviť dobrú akciu, ktorá ľudí priláka. Toto u nás trošku pokrivkáva. Často sa stáva, že organizácia je nevedomá, alebo uponáhľaná, alebo miesto počkania na správny moment zbrklo rieši prípravu a potom to nemusí dopadnúť dobre.
Ja to vnímam tak, že organizátor by mal myslieť hlavne na priestor, hudobnú zložku (DJ) a potom porota, hostia alebo iné lákadlo, ktoré prinúti ľudí, aby prišli. Samozrejme nechcem, aby to vyzeralo, že organizácia je gombička. Práve naopak. Tým, že som bol pri organizovaní veľkých akcií viem, že to je sakramensky ťažká práca, plná rizík a nečakaných zvratov. A aj keď organizátor spraví skvelú akcošku, nakoniec vôbec nemusí prísť dosť ľudí, aby sa pokryli náklady a tak je jasné, že organizátor bude pri ďalšom ročníku premýšľať, či sa mu chce platiť energiou, časom a troj či štvor cifernou sumou za akciu, ktorú ľudia nepodporia. Preto je ohromne dôležité, aby ľudia z komunity zmenili filozofiu. Ak je na akciu vstupné 10eur, nie je to preto, že organizátor je nenažraný a chce ísť na dovolenku do Azerbajdžanu. Je to preto, že ho to stojí hrozne veľa času a energie, aby sa to podarilo a posledné čo chce je, aby za to ešte musel zaplatiť z vlastnej peňaženky. Skúsme sa na to vždy pozrieť aj z druhej strany a možno bude dobre…určite bude dobre 🙂
OTEC MIREC vs IDO/CHOREOGRAFICKÉ SÚŤAŽE
Myslím si, že je super, že decká nesedia doma, ale že sa snažia vyhrať svoju medailu a venujú tomu veľa hodín na sále. Ak by som sa pozeral na tanec ako na šport, tak je IDO vlastne najlepší spôsob, ako zúročiť svoju tvrdú prácu.
Lenže ja tanec neberiem ako šport. Z toho vyplýva, že IDO súťaže ma nebavia, lebo pri prejave väčšinou nevidím viac, ako len nacvičené pohyby bez výpovednej hodnoty. Choreografické súťaže sú trochu lepšie v tom, že sa pracuje tímovo. Tu sa ľudia učia pracovať v skupine a orientovať v priestore. Ale všetko je to o prístupe. Viem, že sú tanečníci, ktorí sa venujú aj IDO aj undergroundu (ak to tak môžem nazvať) a vedia pretaviť skúsenosti z battlov v IDO, čo je pre nich vlastne výhoda voči tým, ktorí battle nikdy nevideli a hlavne si nikdy naozaj nezabattlili. Moc sa v tom nevyznám, lebo nenavštevujem IDO súťaže, ale tak nejak mám pocit, že sa to zlepšuje. Že sa dostávajú do porty ľudia, ktorí majú širší rozhľad a tým sa menia štandardy, na ktoré boli ľudia v IDO zvyknutí pred tým. Je teda dosť pravdepodobné, že ak bude porota hodnotiť podľa iných kritérií, ako bolo zvykom 10 rokov dozadu, aj spôsob, akým budú súťažiaci pristupovať k súťažnému tancu sa zmení. Uvidíme 🙂 Každopádne fandím pohybu – v zdravom tele zdravý duch!
TY vs HUDBA
I love hudba. Keď mi jedného dňa odídu menisky a šikmý deltový sval, určite budem DJ. Nie battle DJ, ale taký, čo púšťa super hudbu pre ľudí v dobrom klube. Hudba sa vyvíja bez ohľadu na to, čo si o tom myslím :D. Preto sa snažím nemyslieť si o tom nič a počúvať len takú, ktorá sa mi páči.
Slovenský DJ’s ( ak hovoríme o battloch) sú v pohode. Najkvalitnejší je určite Piggo či už kvôli skúsenostiam, alebo kvôli vkusu, vďaka ktorému má toľko skúseností. Stálica je však aj DJ Shimo. Shimo je pre mňa viac party DJ. Nemyslím to ako urážku, ale ako obrovskú poctu, lebo párty je to miesto, kde to začalo a kde to má zmysel. Keď hrá Shimo párty, ľudia tancujú, a to nie je taká ľahká úloha, ako by sa mohlo zdať. Myslím si že Shimo odohrá battle dobre a vždy, keď si ho nejaký organizátor zavolá, nemusí sa obávať žiadnych kixov. V podstate Shimo istú dobu tvoril slovenský monopol. Tu sa dostávam k mojej pripomienke k slovenským DJ’s – konkurencii. Na strednej škole ma na ekonomike učili, že konkurencia je dobrá pre spotrebiteľa. A s tým súhlasím. Trochu mi chýba konkurencia medzi DJ’s ( stále hovorím o tých battlových). Myslím, že keby tu pribudol ešte jeden či dvaja, možno by to rozvírilo vody a posunulo by to level hrania. Myslím že by výborne zafungovalo, keby prišli štýlovo zameraní DJ’s. Takže by to nebolo o tom, že jeden DJ hrá všetko, ale že by bol na každý štýl jeden vychytený DJ. Zháňanie dobrej hudby je ťažká úloha, a keď má 1 človek obsiahnuť všetky hudobné štýly čo najlepšie, určite je to efektívnejšie, ak sa zameriava iba na 1 či 2 hudobné štýly. Je tu zopár formujúcich sa hudobných milovníkov, tak uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Napríklad Miloš sa pomaličky formuje, ale uvidíme čo z neho vyrastie 😀 Budem veriť, že konkurencieshopný DJ. Nech si môžeme vyberať. Je možné, že táto moja úvaha o DJ’s nie je správna. V každom prípade si myslím, že hudobná zložka je u nás na Slovensku dobrá, takže si nad tým netreba moc lámať hlavu.
OTEC MIREC vs ZARABANIE SI TANCOM
Mal som to šťastie, že som sa istú dobu živil len tancom. Vďaka tejto skúsenosti viem, že tanec nechcem mať ako prácu. Dnes mám inú prácu a tancu sa venuje hlavne preto, že ma baví. Samozrejme chcem tanec šíriť, učiť ho a dávať mladej generácií nové impulzy. Takže hoci nemám pravidelné lekcie, učievam raz za čas workshopy a snažím s vytvárať priestor pre mladú sortu. Tým, že tancujem už dlhú dobu a venoval som tomu veľa času, energie a peňazí som si vedomí svojej ceny. Takže neučím zadarmo, lebo to by si potom nevážili ani ľudia, ktorí ma volajú učiť. Každý umelec, ktorý má čo ponúknuť si musí uvedomovať svoju hodnotu.
Mám rád túto kultúru, a preto sa často stáva, že robím ústupky v cene a prispôsobím ju tomu, aby som nezruinoval objednávateľa. No čím ďalej, tým viac mám plnší kalendár a tak je prirodzené, že musím hospodáriť s časom tak, aby som bol spokojný a necítil sa ulietaný. Som rád, že si môžem privyrábať tancom, ale nechcem sa tým živiť. Momentálne nie. Keby mi niekedy v živote prišiel kšeft, ktorý by mi bol proti srsti, ale bol by za milión eur, asi by som to prehodnocoval. Neznášam peniaze a celú ich silu a vplyv na ľudí. Zároveň si uvedomujem, že bývanie, jedlo či benzín do auta si z lásky nevyčarujem. Nechcem sa nikdy v živote stať otrokom peňazí. Som pripravený ísť loviť zver do Karpát. Ale kým na to nedôjde, peniaze budem potrebovať, aby som mohol žiť v civilizovanom svete a robiť veci, čo ma bavia.
Miloš Cháb (Miloš) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
