História je krásna vec. Hoci ma dejepis nikdy nebavil, pohľady do minulosti ma vždy fascinujú. Či už je to kvôli tomu, ako som od puberty opeknel, alebo je to krása tanečného posunu, ktorý som za desať rokov v hre absolvoval. A presne o tom je tento príbeh. Písal sa rok (asi) 2008 a ja so svojou družinou sme sa pravidelne stretávali na najčudnejšom tréningovom mieste – na chodbe v zdravotnom stredisku. Prečo? Lebo kamošova mama tam pracovala a vždy nám rada požičala kľúče. Hudbu do našich tiel tankovali malé počítačové repráčiky, ktoré bojovali s prehnanými bassovými linkami. A celú túto krásu dopĺňali šialené teplákové súpravy XXXXXXL rozmerov, na ktoré sme míňali celé výplaty. Zhruba takto vyzerali naše začiatky. V mojej družine sa nachádzal aj známi čávo Gorky, ktorý to so mnou ťahá v tanci až do dnes. A kto boli ďalší členovia nevkusného tanečného zoskupenia spred desiatich rokov?    

Tomáš „Tomik“ Oravec:

„Tieto víkendy v lekárni boli skvelé. Ako mladí chalani sme sa stretli a posúvali sa ďalej a hlavne sme sa povzbudzovali a robili to čo nás bavilo. Oblečenie? No comment :D. Ale čím bolo väčšie, tým bolo lepšie – teda aspoň sa mi zdá. Trend medzi nami boli značky ako PellePelle a podobne. Až ma to prekvapuje akí sme boli. Ale samozrejme tanec nás spájal a vďaka nemu som mal a stále mám veľa priateľov v mojom živote. Aj keď sa aktívne tancu už nevenujem roky, v kluboch a na párty sa to hodí stále.“   Tomáš sa v súčasnosti venuje brazílskemu Jiu Jitsu, pracuje ako marketer pre súkromnú sieť nemocníc a polikliník v ČR a na SR a býva v Prahe. Niektorí z nás svoju lásku k hudbe pretavili do iných sfér. Príkladom je napríklad Highty, ktorý je momentálne muzikant a má vlastnú kapelku, s ktorou vymetá festivaly ?    

Martin „Highty“ Kadlečík:

„Keď sa pozerám na to vysoké čudo v širokých gacoch tak sa troška smejem, a zároveň sa teším, že som mal takých chalanov okolo seba, že ma brali aj keď som nebol moc vyzretý a často som bol šašom. Keď sa na tých chalanov pozerám teraz spätne, tak viem povedať, že oni boli a sú mega osobnosti – veľmi inšpiratívni a zasiahnutí tancom a hudbou. Boli úplne pohltení a tancovali všade kde sa len dalo. Pamätám si tancovanie v podchodoch, na uliciach, pred výkladmi obchodov a v iných zaujímavých priestoroch. Veľa priestoru na rozhovor a tvorenie priateľstiev. Bola to partia, z ktorej mám kamarátov až dodnes. Je to 10 rokov, či? Chalanov si vážim moc a ďakujem, že ma prijali takého truľka akým som bol a aký ešte aj som.

Highty

Tanec pre mňa znamenal vyjadrenie pocitov a vlastného bytia a smerovania, a odpoveďou na hudbu, ktorú ako vidím ľudia vnímajú veľmi rôznorodo, čo je krása! Avšak nebolo mi to ľahké pred ostatnými ukazovať, preto keď sa robil “kruh”, tak som mal stres. A nevidel som sa ako tanečník aj keď som vedel počúvať a cítiť hudbu, tak to časom opadlo. Bol to však super formovací proces. Teraz tanec iba vo vlastnej izbe (nerátajúc veselice :D) a na rôznu hudbu, napríklad Vulfpeck, alebo aj také zvláštnotiny, ktoré zo mňa vydajú emóciu. Tanec a hudba sú stále v mojom srdiečku. Vidím to aj teraz keď sa snažím tvoriť hudbu. Veľká vďaka chalanom, že mi ukázali iný svet, ktorého kúsok nosím zo sebou stále.“ Musím priznať, že Highty je úžasný veselý človiečik, ktorého mám veľmi rád aj napriek tomu, že sa skoro vôbec nestretávame. Počas našich životov sme však ešte raz spojili naše tvorivé procesy. Bolo to v roku 2013 kedy sme vytvorili hudobno-tanečné predstavenie FUSION v dnes už neexistujúcom divadle ELLEDANSE. Dnes sa pravidelne stretneme asi iba na letných festivaloch, ale vždy dobre pošpásujeme. Ako som spomínal na začiatku, kľúče od „miešačky“ sme mali vďaka kamošovej mame. A ten kamoš sa volá…

Juraj Zvara:

„Pokiaľ sa nemýlim, mali sme asi 15-16 rokov a keďže ako decko ma vždy fascinoval hip hop, hlavne bboying a graffity, tak po mojom nástupe na strednú, kde som mal dvoch podobne zmýšľajúcich spolužiakov (Tomas Oravec, Jozef Vasilko), ktorí tancovali hip hop, som zrazu mal aj “crew” s ktorou som tieto veci mohol riešiť. Asi som sa cítil trošku ako v americkom filme. Keďže moja mama pracovala v zdravotnom stredisku, tak som ju uprosil, či by sme nemohli využívať priestory čakárne na naše “sessions”, kde sa postupne pridali Igor Osvald, Tomáš Habovštiak, Monika Maslenova, Miroslav Mauer, Mia Ilavska, Hightower, Miroslav Janík. To už bola pecka! Oblečení sme chodili snáď všetci do širokých handier, púšťali si nové pesničky z telefónu atď. Proste klasický sídliskový sen. Už vtedy bolo vidieť, že zopár ľudí to myslí vážnejšie ako tí druhí. Po skončení strednej celá naša “crew” zanikla. Dokonca s odstupom času si myslím, že sme až taká veľká crew neboli. Ľudia prichádzali/odchádzali, ale malo to svoje čaro a som veľmi rád, že som to zažil. V zásade s nikým z nich už nie som v kontakte, maximálne sa pozdravíme keď sa náhodou niekde stretneme, takže by som chalanov aj touto cestou chcel pozdraviť“

Juraj Zvara

Paradoxne Juraj dnes pracuje v spomínanom zdravotnom stredisku ako psychológ. Kto vie, či si niekedy na chodbe zaspomína na staré časy a šupne tam dajaký six-step či headspinn :D.

Igor „Gorky“ Osvald:

– Je možné, že takto som tancoval ?? – „Moja prvá reakcia v hlave, keď som to videl – ale je to tak ! Je to pekná spomienka na naše úplné začiatky, keď som sa chcel stať dobrým tanečníkom (najlepším). Nezabudnem na tú chuť tancovať, ako sme sa navzájom hecovali a skúšali freestylovať s novými krokmi, ktoré ste sa v tanečnej naučili . V tej dobe som si myslel, že doteraz budem nosiť xxxl trička a gate 36 ale našťastie nie. Rukávy museli byť až po lakte a nohavice alebo tepláky nahrnuté. Až vtedy sa dobre tancovalo – štýl, čo ti poviem . Jediné čo sa nezmenilo je ta láska k hudbe a tancu a to sa ani nezmení. V tej dobe som mal najradšej freestyle. Choreografie to nebolo moje, ale dnes si dám aj to. Teraz je to úplne inde, ako vtedy. Nečakal by som že to môže byť až tak silné, že s tancom precestujem svet, že si človek vie zarobiť, spoznať veľa skvelých ľudí… Milujem stále viac a viac to čo robím a z každým tréningom či džemom ma to stále viac a viac napĺňa. Teraz je to u mňa v tanci viac vyjadriť hudbu – čo sa v nej skrýva a čo my hovorí. Vtedy to bolo o krokoch a skúšaní  je to vec (pocit), ktorú ani neviem niekedy opísať. A keď sa na seba pozriem zasa o 10 rokov určite si poviem – je to možné, takto som tancoval.” Gorky bol po rozpade našej prvej crew môj verný tanečný p artner, s ktorým sme sa ťahali niekoľko rokov. Nepotrebovali sme nikoho, len ja a on. A ak náhodou on išiel na tréning a ja som nemohol, vždy som bol naštvaný že bude o trošku lepší ako ja. Vďaka nemu som sa naučil na sebe naozaj makať!!! Ale vlastne vďaka celej crew sme si v životoch našli svoje miestečko. Náš gang uzatvára človek, o ktorom mám aktuálne najmenej informácií. Viem, že pracuje ako export manažér vo farmaceutickej firme a veľa cestuje. A tak som aj jeho zobral na cestu do minulosti.

Tomáš „Habko“ Havoštiak:

„Bolo to krásne obdobie. V mojej hlave úplne uletený zmysel života – oblečenie o tri čísla väčšie. Dnes, keď sa na to pozriem, tak sa na tom smejem ale povedzme si pravdu – bolo to fakt pohodlné . Veľmi sa mi páčilo ako sme jeden druhého podporovali v našich snoch stať sa najlepším. Zdravá súťaživosť a až neskôr sme pochopili, že to o tom vôbec nie je . Myslím, že to obdobie posilnilo naše kamarátstva a dodalo nám to tú správnu energiu. Tanec sám o sebe mi v tej chvíli dával veľmi veľa – útek od reality, od problémov, splynutie pohybu a hudby s pocitom šťastia, energie, bojovnosti a cieľavedomosti. Dnes to hodnotím ako veľmi pozitívnu vec napriek tomu, že sa tancu už nevenujem. A veľmi rád som si našiel chvíľku na zaspomínanie si .“ A toto bol náš príbeh. Mnohí tanečníci sa neradi pozerajú na svoje staré tanečné výkony. Vo mne to naopak vyvoláva krásne spomienky na začiatky a kamarátov. Zároveň vidím, kam som sa od tej doby posunul a som hrozne rád, že som niečo takéto zažil. Díky chalani!!! A čo vy? Aká je Vaša tanečná história? Ak sa Vám tento článok páčil a máte vo svojich archívoch nejaké zaujímavé videá, napíšte mi, a možno sa práve Váš príbeh objaví v ďalšom historickom okienku na Tanečnej Scéne. PS: milujte to čo robíte.   Papa Míra