Článok o negatívnych sociálno-psychologických javoch v tanečnej komunite z pohľadu Kristíny Tukan, Reginy Aitovej, Krishpina a všetkých tých, ktorí sa zapojili do výskumu prostredníctvom vyplnenia dotazníka, ktorý uviedlo médium Tanečná scéna v októbri 2018.
Článok som sa rozhodla spracovať z veľkej časti z osobných dôvodov – zaujíma ma to. Celkovo rada pozorujem a skúmam sociálno-psychologické javy, ktoré ma aj nesmierne inšpirujú. V poslednej dobe sa stretávam so situáciami, ktoré ma v rámci komunity a mojej osobnosti surovo povedané – trápia. Pozorujem rôzne typy javov pre mňa z negatívnym podtónom, ktorých výskyt vnímam v opakujúcej sa rutine. Pýtam sa sama seba: „všíma si to ešte niekto iný alebo len ja? Vnímame tie isté veci všetci negatívne alebo je to len súčasť našej komunity? Aké všetky javy v našej komunite sú negatívne?“ A tak som sa dostala k rôznym odpovediam a  javom, ktoré ľudia z našej komunity označili ako „negatívnejšie, negatívne“ a zišiel z toho relatívne rozsiahly článok. Pre mňa znamená toto celé spracovanie témy zamyslenie sa nad našim správaním a nad sebou… Negatíva sú relatívne. Každý vnímame inak a máme okolo seba iné tanečné prostredie, zázemie. Sme v rôznych vývojových osobnostných fázach či v rôznych vekových kategóriách. Prežili sme rôzne záležitosti, situácie či udalosti tanečného i iného charakteru. Preto máme iné názory a možno aj rozdielny celkový pohľad na problematiku negatívnych sociálno-psychologických javov v tanečnej komunite. V prvej časti je článok v réžií troch ľudí, pohľadov z rôzneho tanečného prostredia. Pomenovali to čo si všimli, čo vnímajú ako negatívne a vysvetlili svoje hľadisko. V druhej časti článku sú výsledky dotazníka Negatívne sociálno-psychologické javy v tanečnej komunite (Čillíková 2018), na ktorý zodpovedalo 121 ľudí z tanečnej komunity. V prvej časti som teda oslovila troch tanečníkov/členov tanečnej komunity: Kristínu Tukan, Reginu Aitovu a Krishpina aby mi odpovedali na otázku: „Aké negatívne sociálno-psychologické javy sú podľa vás v tanečnej komunite?“  

Kristína TKN

Foto: Monina Nevrlá

K téme sa dokážem vyjadriť iba z čisto subjektívnej skúsenosti. Síce z rôznych pozícii ako tanečník – profesionál, porotca tanečných súťaží, ale aj ako divák. Nemám však naštudovaný odbornejší či vedeckejší prehľad o danej téme. Aby som však dokázala rozvinúť tému na ktorú sa dotazuješ, dovoľ mi tak trochu odvážne zadefinovať “tanec” a “komunitu”. Odkážem sa na video od Alonza Kinga, s ktorým názorom sa stotožňujem. V tanci hľadám ľudské kvality ak sú odvaha, láskavosť, súcit. Tanečník má byť básnik, privádzať ľudí k ideám. A tak isto je dôležité si uvedomiť, že “tanečník” je ľudská bytosť tak ako každá iná. A tieto kvality, preto môže nadobudnúť ktokoľvek. Ako vraví M. Angelou: “Find a beautiful piece of art. And fall in love with it, admire it… and realize that was created by human beings just like you… no more humans, no less.” Úloha komunity je preto tieto kvality kultivovať. Vnímam ju ako miniatúru, výsek spoločnosti, akýsi trenažér.  Skutočne, často túto úlohu plní. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že komunitu všeobecne v ČS vnímam ako malú, ale za to podporujúcu, zdieľajúcu a priateľskú. Na druhej strane pochádzam z prostredia súťaží, kde bola večná otázka “spravodlivosti poroty” stavaná pred otázku výchovy mládeže. Výchovy k fair-play, k samostatnosti, ku kritickému mysleniu, k láske k umeniu, k rešpektu k inými a k samým sebe. A to je slušne povedané “pruser” (slovensky nahovno). 😀 Agresívni drobizg a ich rodičia to je téma sama o sebe. Keď v úlohe porotcu vidím ako sa 10 ročné dieťa dokáže rozhorčiť nad “nespravodlivosťou” toho, že mu pustili nesprávnu hudbu na súťaži… Nič čo by sa v priebehu pár sekúnd nedalo napraviť – zo strany technika alebo zo strany improvizácie od dieťaťa? A čo tak možnosť z pódia odísť. Je to privilégium na ňom stáť, ale takisto je to aj voľba. Namiesto toho zídu z pódia a prvé čo ich čaká je tréner/ka konšpirátor/ka. Aha ho! Negatívny jav prevzatia zodpovednosti, alebo skôr neprevzatia za výchovný aspekt v tanečnej komunite. Priala by som si aby súťaže a “battles” boli vnímané ako boj bez zraneného ega. Takého, ktoré chce byť lepšie od svojho starého ja viac než od súpera. Je to možnosť upevniť komunitu, vzdať hold vytrvalosti, odvahe, odhodlanosti, disciplíne. Je to možnosť potriasť ruku víťazovi, príležitosť sa od neho učiť. Avšak hlavne príležitosť spoznať samého seba. Takéto prostredie konkurencie vie byť užitočné. Nakoniec ešte spomeniem jednu z najužitočnejších rád aké som na začiatku svojho profesného života dostala. “Hlavne sa z toho neposrať.” Ako performeri, ale aj tréneri či choreografovia sa často tešíme z obdivu. Z podarenej a dobre odvedenej práce. Poctivosť a vytrvalosť sa vypláca a popularita či obdiv je jeden zo sladkých plodov. Zostať však nohami na zemi, pripomínať si ľudskosť a jej kvality, prehodnocovať hodnoty alebo negatívne soc. psych. javy vyskytujúce sa vo všetkých komunitách, ktorých sa cítime byť súčasťou, je nie len našou poctou, ale aj povinnosťou. Ďakujem preto Chilli aj celému tímu tanečnej komunity, že mi dala príležitosť sa pozastaviť a zamyslieť sa. Tento text je tým najmenším prínosom, akým môžem k tejto téme prispieť. Kristína TKN    

Regina Aitova

Foto: Petr Krupik Krupička

„Je to pre mňa dosť ťažké odpovedať na takéto otázky. Prvé čo ma napadlo, tak je to určite nezdravá konkurencia, rivalita medzi tanečníkmi/tanečnými školami. Ja som to tiež zažila na vlastnej koži. Ako to teda myslím? Príliš veľká snaha poraziť tanečníka/skupinu tanečníkov v zmysle: „prídem na sálu a furt makám a jediný môj cieľ je poraziť človeka alebo vyhrať nad niekým“. Prvé čo sa môže stať pri veľmi veľkej snahe uspieť  je, že keď tanečník neuspeje tak ho to môže zlomiť a môže prestať tancovať. Príklad z môjho života…ja som mala takú rivalitu s jednou slečnou v Rusku. Tanečná scéna ju u nás v meste pokladala za najlepšiu. Ja som s tým nesúhlasila a veľmi veľa som trénovala aby som ju porazila a aj tak som stále prehrávala. Zhruba dva, dva a pol roka som prehrávala, dosť mi to ubližovalo a neskôr ma to veľmi zlomilo a chcela som prestať tancovať. Našťastie ma zachránil môj tréner. Išlo teda o nezdravú konkurenciu. Ak takéto niečo tréneri vo svojich školách podporujú a vedú k tomu svoje deti: „musíme poraziť túto tanečnú skupinu/školu“, tak to môže deckám v živote veľmi uškodiť a môžu sa stať arogantnými osobnosťami. Z môjho pohľadu, nezdravá konkurencia môže ublížiť tanečníkom a videla som, že pár tanečníkov prestalo aj kvôli tomu tancovať. Konkurenciu psychicky neustáli.“ „Ďalšie čo ma napadlo je negatívna motivácia. To je teda veľmi komplikovaná téma… Preberala som to už s rôznymi ľuďmi, s mužmi i so ženami rôzneho veku. Ja som zástanca a verím v to, že muži a ženy sú rôzne bytosti a mnoho vecí vnímajú rôzne. Určite to nie je aplikovateľné na všetkých, samozrejme existujú výnimky a niektorí to môžu vnímať inak, ale ja v to verím. Budem hovoriť z vlastnej skúsenosti z pohľadu žien pretože som žena. (:D) Ženy negatívnu kritiku ale aj celkovo kritiku môžu vnímať veľmi osobne a kritika ich môže priviesť ku tanečnej kríze, v horších prípadoch až k depresiám. Z vlastnej skúsenosti…tanečne som bola vychovávaná v atmosfére kritiky. Môj tréner a ľudia okolo mi od začiatku dávali spätnú väzbu v zmysle, že niečo robím zle, niečo musím spraviť inak atď…Po battly som dostávala tiež len negatívnu kritiku: „chýbalo ti toto, tak preto si prehrala“, alebo „mohla si lepšie zatancovať“. Prvé dva roky som to brala v pohode. Videla som, že tréner chcel aby som sa zlepšila, čo sa aj určite stalo, ale zároveň nebral v úvahu to, že som dievča. Neskôr ma to začalo veľmi štvať lebo nikto ma nikdy nepochválil, nepodporil. Takže som bola veľmi nahnevaná na to, ale zároveň tá situácia mi dávala viac síl na sebe trénovať. Tak som chodievala makať do sály, čo bolo z tanečnej stránky dobré a za to obdobie som sa veľmi zlepšila a začala som vyhrávať battle. „Vtipné“ na tom bolo to, že som sa začala chovať ako chlap. Začala som sama sebe hovoriť, že som „silná ženská“ a všetko vydržím a nepotrebujem podporu ani pochvalu, som nezávislá a budem vyhrávať battle. Tanečne som sa zlepšila, ale v osobnom živote som z toho mala problémy a neskôr sa to prenieslo i do tanca. Nechápala som, že som dievča a emócie som výrazne potlačovala. Veľmi som trpela. Nevedela som sa odpojiť od tej nezávislosti, že som „silná“. Potom  prišla obrovská kríza v tanci – nemohla som pochopiť kto som. Neskôr som prišla na to, že nemusím na to tak tlačiť a vyhrávať a dokazovať si niečo, že to nie je to najpodstatnejšie čo sa týka mňa a mojej osobnosti. Zaujímavé je, že keď som začala učiť, kopírovala som model môjho trénera, takže veľa kritiky a žiadna pochvala, resp. málo pozitívnej spätnej väzby. Ale potom som sa zlepšila. Teraz dávam viac pozitívneho „feedbacku“ a striedam to. Vidím pozitívne zmeny. Keď dievčatá pochválim, rozžiaria sa im tváre a cítim, že je to potrebné! Myslím si, že pre ženy je negatívna kritika/motivácia zlo, minimálne by sa to malo striedať. Keď je tréner chlap mal by mať  aspoň trochu rozumu a citu v sebe chápať, že musí mať iný prístup k dievčatám a trochu iný prístup k chlapcom. Chlapci berú väčšinou kritiku ako výzvu a „hecuje“ ich to vpred. Zo skúseností iných dievčat… Mám veľmi dobrú kamarátku a je výborná tanečníčka, veľmi talentovaná a asi aj čoskoro bude jedna z najlepších v Európe, ale je veľmi emočne založená a to je veľký problém. Ona má okolo seba pár kamarátov – tanečníkov, ktorí ju podporujú zvláštnym spôsobom. Napríklad na battly dala úplne brutálny tanečný vstup a kamarát – tanečník jej povedal, že: „nepočuješ hudbu“, „prehrala si preto, že ti chýba muzikalita“. On odišiel a ona to zobrala tak osobne, že asi dva týždne sa nevedela dať dokopy. Samozrejme nie je každé dievča tak citlivé… Iné prípady som zažila s deckami v Rusku keď im náš tréner podával negatívnu kritiku, veľmi sa ich to „dotýkalo“ („až do sĺz“). Nevideli zmysel v tanci a hovorili, že im nič nejde, boli veľmi frustrované. Počula som veľa takýchto príbehov od dievčat, ale aj veľa ľudí so mnou nesúhlasí… Určite to záleží aj od veku, od typu osobnosti a od tanečnej fázy, v ktorej sa momentálne človek nachádza. Aj ja som si v šestnástich rokoch myslela niečo úplne iné…“ Regina Aitova (preklad, edit: K. Čillíková)  

Krishpin

Foto: Gorky

Postavenie je extrémne dôležité. Potrebuješ 1. vyzerať dobre (oblečenie aj celkový výzor) 2. byť dobrý v tom čo robíš 3. vyznať sa. Až vtedy môžeš patriť do niektorých skupín, baviť sa s niektorými ľuďmi. Ak nespĺňaš podmienky si často odstrkovaný na okraj a tým pádom prichádzaš o šancu na zlepšenie, či niekedy to znamená, že prichádzaš o pracovné ponuky alebo dokonca priateľov. Keď sa snažíš násilne spoznať s danou skupinou často si zosmiešňovaný alebo pasívne odmietnutý. S týmto súvisí celkový dôraz na materiálne veci: tenisky, oblečenie atď.. Musíš byť nie len „fresh“ ale aj originálny. MUSÍŠ. Ďalšou záležitosťou je: každý chce byť úspešný. Keď je niekto úspešný, ostatní sú smutní, pretože ten niekto nie sú oni. Ak úspech súvisí s výkonom, ostatní sa dostávajú do stavu, ktorý ich buď donúti viac pracovať alebo upadajú do depresie. Ak úspech súvisí s faktormi, ktoré nedokážu ovplyvniť (príklad: tanečník je vybraný aby odpovedal na sériu otázok na základe jeho osobnosti), prichádza žiarlivosť. Pýtanie sa: „Prečo nie ja?“. Výsledkom samozrejme taktiež môže byť depresia. Hnanie za úspechom je istej miery úplne prirodzené, bez tej súťaže by sme pravdepodobne nedokázali posúvať svoje schopnosti tak rýchlo, ak vôbec. Problémom je podľa mňa zámer, s ktorým to robíme. Čierno-biele rozmýšľanie je úplne bežný štandard. Niekedy kvôli rýchlosti komunikácie, pretože je jednoduchšie povedať, že niečo je zlé alebo dobré, ako vysvetľovať, že niečo má pár častí, ktoré sú dobré a pár častí, ktoré sú zlé. Niekedy však preto, lebo takým spôsobom rozmýšľame. Máme tu moc hodnotiť každú jednu osobu a spraviť si o nej názor. Patríme k nadradenej vrstve ľudí, ktorí dokážu niečo vytvoriť, žijeme si do istej miery svoje sny. Máme vyhranené názory pretože nás do istej miery uspokojuje byť iný a radikálny? Hierarchia tanečných schopností jednotlivých členov komunity je zabudovaná v hlave každého z nás. Každý z battlov, jamov ju dokáže do istej miery ovplyvniť. Rátame si skóre, aby sme vedeli kto je lepší. Každý z nás vie povedať, kto je v tejto chvíli najlepší. Často sa budú opakovať tie isté mená. Ako je to možné? Veď tanečníci sa neustále zlepšujú, bez toho aby o tom každý vedel. Akým spôsobom vlastne určujeme, kto je najlepší? Len podľa vyhraných battlov? Táto hierarchia je viac-menej pevne stanovená a niekedy ostro zasahuje do samotných battlov. Tanečník, ktorý je na rebríčku vyššie, je len ťažko porazený tanečníkom, ktorý je pod ním. Hlavne pokiaľ je porotcom človek, ktorý sa freestyle-u venuje len okrajovo. Tým pádom sa len zväčšuje priepasť medzi „špičkou“ a ostatnými. Hierarchia je pre „špičku“ prospešná. Keď sa tam raz dostaneš, zostávaš v povedomí ľudí, porotcov. Na preselekciách je ti automaticky venovaná pozornosť, dokonca by som povedal, že máš zaručený postup. Je to zaujímavé, ale aby si sa dostal medzi špičku, niekedy stačí jeden battle. Nevyjadrujeme sa. Neviem, či to je typické slovenské, ale určite to je typické pre našu tanečnú scénu. Nechválime, nepodporujeme a niekedy ani nekritizujeme. Myslím verejne a priamo. Toto je dôležitá zložka, ktorá môže výrazne pomôcť kvalite celej tanečnej scény. Pomáha zlepšovať vzťahy, pocit komunity a zlepšuje tanečný život jednotlivým tanečníkom. Jeden z najlepších pocitov je, keď vám niekto poskytne premyslenú pozitívne ladenú kritiku. Sociálne siete a prezentácia na nich je jednou z najdôležitejších súčastí osoby tanečníka v komerčnom svete. Aj keď to väčšina z nás vie, prehnaná prezentácia je stále považovaná za zlú a falošnú. V prvom rade nie je úplne jasné, čo je prehnané, čo nie je prehnané. V druhom rade, je to niečo, čo každý z nás môže a nemusí sledovať. V treťom rade, to čo považujem za najdôležitejšie, treba spomenúť, že niekoľko krát už bolo potvrdené, že používať tieto platformy na promovanie svojej osoby je veľmi funkčné. Prečo by sme sa teda vlastne mali hnevať na niekoho, kto to robí? Krishpin  

Výsledky dotazníka

Na zistenie negatívnych sociálno-psychologických javov v tanečnej komunite som použila jednoduchý dotazník, ktorý som uviedla prostredníctvom média Tanečná scéna na sociálnych sieťach v októbri 2018.
1. Pohlavie žena/muž
2. Vek 0-15/16-20/21-27/28-35/36-50/51-133
3. Myslíš si, že sa v tanečnej komunite vyskytujú negatívne sociálno-psychologické javy? áno/nie
4. Ak áno, aké negatívne sociálno-psychologické javy sa podľa teba v tanečnej komunite vyskytujú? (otvorená otázka, voľný rozsah)
Tabuľka 1 Dotazník Charakteristika súboru: Na dotazník zodpovedalo 121 ľudí; 68% žien 32% mužov. Vo veku 0-15 rokov 14% respondentov; 16-20 rokov 42%; 21-26 rokov 27%; 27-35 rokov 14%; 36-50 rokov 3%. Na otázku či sa vyskytujú v tanečnej komunite negatívne sociálno-psychologické javy odpovedalo 77%  respondentov áno, 23% nie. Aké negatívne sociálno-psychologické javy ľudia spomenuli? Pozn.* Na začiatku som uviedla najviac sa opakujúce slová/spojenia a niektoré odpovede som pre rozsah zovšeobecnila a zosumarizovala. (Ďakujem všetkým, ktorí sa do tohto výskumu zapojili a tak prispeli k tomuto článku!)   ego, veľké ego
  • každý si ide najmä seba
  • vysoké ego v spojení s urážlivosťou
  • namyslenosť nadradzovanie sa, dôležitosť (niektorí ľudia sa „cítia, robia zo seba až príliš dôležitých – myslia si, že zjedli všetku múdrosť sveta)
  • potreba dominancie
  • ego „boosteri“ väčšinou bez sebareflexie
  • povyšovanie sa a egocentrizmus, najviac mi vadí ak sú k tomu tanečníci od svojho „vedenia“ vedení. V závislosti od toho potom vznikajú diery medzi klubmi, kluby nespolupracujú a tá tanečná komunita nie je jednotná.
  • podávanie hrubej, negatívnej kritiky a nezvládame tej svojej, ktorú dostávajú
  • pýcha – súboje (myšlienkový koncept battlu)… Tendencia sa zrovnávať (lepší – horší), odcudzovanie (judges – hra). Celé je to herný konštrukt ega. Rozdrtiť protivníka? Ukázať mu, že som lepší? (aha, ego)
  • často krát z niektorých tanečníkov priam srší namyslenosť a taká ignorácia okolia akoby boli vo vlastnom egoistickom svete
  • potreba uznania, nadradenosť
  • je to vidieť predovšetkým na súťažiach, kde si niektoré skupiny nutne potrebujú odniesť zlato. Keď sa tak nestane, dokážu byť veľmi zlí!
  • niektorí tanečníci neznesú prehru a potom začnú na toho kto ich porazil hádzať špinu, miesto toho aby ho uznali a uvedomili si, že nie sú najlepší… Niektorí tanečníci majú strach, že ich niekto predbehne a tak keď vidia ako sa niekto zlepšuje, tak mu začnú hádzať polená pod nohy (napr. mu hovoria ako robí veci zle, alebo ho ohovárajú s inými ľuďmi), miesto toho aby ho podporili a taktiež makali ďalej.
  • negatívum vidím v tom, že si tanečníci často riešia svoje problémy egom a tak upadá rast daného jedinca, s tým aj úzko súvisia naši tzv. „ogs“ keďže dosiahli niečo môžu všetko – myslím si, že takto svet nefunguje a bola by potreba väčšej sebareflexie, rozhľadu a pokory (btw ak prídu zahraniční tanečníci často sú naši tanečníci vyvalení z ich pokory – to je niečo, čo tu chýba), páči sa mi ako pomaly napredujeme
  • prejav dominancie v spojení s deštruktívnou kritikou ostatných
  • nestabilita postavenia a na základe toho to môže vyzerať egoisticky ale možno je to len opak toho (záchrana svojho statusu v komunite), svojho ega a postavenia, celkovo je potreba byť sebavedomí a niekto to drží vo forme, ktorá sa nám páči a niekto v nepriateľnejšej
ohováranie
  • komunikácia medzi niektorými tanečnými skupinami viazne, niekedy nechýba aj čudné zazeranie a samozrejme ohováranie
  • zhadzovanie druhých v ich neprítomnosti
  • cítim veľkú faloš tvárime sa, že sme všetci kamoši a pritom sa za chrbtom ohovárame, podávame si ruky a tvárime sa, že držíme všetci spolu, riešia sa osobné a intímne veci, ktoré prechádzajú cez veľa ľudí a vznikajú zbytočné pletky, cítim z niektorých ľudí zlo a držím sa len tých, s ktorými sa cítim dobre a ktorým dôverujem
  • ohováranie na súťažiach, nevraživosť medzi klubmi z hoc aj jedného mesta
  • vytváranie si domnienok, ktoré sa neodkomunikujú priamo s osobou, ktorej sa to týka ale s hocikým iným
  • ponižovanie a zosmiešňovanie ľudí z tanečnej scény vo forme „printscreenov“ a prílišné riešenie životov iných ľudí namiesto orientácie na seba
  • hlavne u porotcov na súťažiach vnímam ohováranie tanečníkov a dohováranie sa o víťazovi, často zvolia za víťazov tých ktorých poznajú a tak podľa mňa nehodnotia objektívne
  • riešenie problémov nepriamo skrz ohováranie nebodaj „instagramové“ príbehy
nerešpekt voči iným, málo rešpektu
  • keď tanečník súdi rozhodnutie poroty. Myslím si, že v battloch to býva „dosť objektívne“ na to, aby tanečník nerešpektoval verdikt. Prečo potom do toho battlu ide?
  • nerešpekt voči autoritám
  • nerešpektovanie tanečníka ako osoby, pokiaľ nevyhral/a battle alebo súťaž (samozrejme, že je to prirodzený faktor istého rešpektovania ale prikladá sa mu príliš veľký dôraz)
zakazovanie tanečníkom rozvíjať sa mimo domovskú tanečnú školu
  • zakazovanie v kontexte lojality (psychologicky nátlak a tvorenie pocitu viny a zrady ak sa tanečník vzdeláva niekde inde)
  • tréneri (nie všetci) nevedú študentov k tomu, aby poznávali komunitu, miesto toho majú strach aby o niekoho neprišli. Tréneri by u študentov mali rozvíjať vedomosti a taktiež by mali podľa mňa nechať študentov sa slobodne rozhodnúť – aký štýl sa im páči najviac a v čom by sa chceli rozvíjať a taktiež od koho sa chcú učiť. Potom sa akurát tak deje to, že sa trhajú skupiny a všetci sú na seba naštvaní…
agresia
  • strkanie na battloch alebo urážanie
  • cítim agresiu, ale zároveň chápem dôvod tej agresie. Môj postoj je, že sme návštevníci v tejto kultúre, takže nevidím svoju pozíciu ako niekto, kto je „dozorca“.
uzavretie sa na svoj subjektívny pohľad na tanec
  • opovrhovanie okolia (iných tanečníkov), pokiaľ bol pohyb tanečníka iný ako “daný trend”. Preto som bohužiaľ s battlovaním prestala. Zrejme to bola moja slabosť a chyba, necítila som sa na battle akciách dobre. Pevne verím, že sa dnes situácia zmenila a tanečníci pociťujú väčšiu podporu okolia, od ostatných tanečníkov ako som to mala ja v minulosti.
  • neuznávanie spôsobu tvorby/výuky iných
falošnosť a neúprimnosť užívanie drogy
  • droga ako samozrejmosť
  • droga prezentovaná ako prostriedok k úspechu
izolovanie sa určitej skupiny od ďalších neprajnosť
  • na súťažiach je často vidieť neprajnosť voči druhým skupinám. Je pochopiteľné, že keď sme si konkurenti, tak si navzájom nefandíme ale často krát je cítiť taká nenávisť a ohováranie…To vôbec nie je pekné, pretože tancujeme hlavne pre radosť a toto by k tomu nemalo patriť.
nepodporovanie
  • jedná sa o veľmi malú podporu medzi tanečníkmi (usudzujem z porovnania so zahraničím a asi tiež aj z “psychológie”, ktorú často vidieť – radšej závidím ako podporím – ale na druhú stranu vidím v tom menší pokrok vďaka organizovaniu rôznych tanečných „eventov“, kde majú ľudia možnosť cítiť niečo nové a spoznať aj možno ľudí so zahraničia a „poshareovať vibe“, skúsenosti a radosť z tanca)
pretlačovanie svojich manipulácia korupcia, protekcia tanečníci si neformujú svoj názor a schopnosť  byť konštruktívne kritický voči svojim spolutanečníkom niektorí ľudia ťa príjmu až keď sa „kvalitatívne” overíš, potrebuješ mať najprv ich rešpekt, až potom ste kamaráti bránenie tanečníkom od tanečníkov vyučovanie konkrétnych štýlov závisť uzavretosť, niekedy nedostatočná komunikácia neobjektívnosť chýba motivácia v mladších generáciách zlá energia, zlé správanie tanečníkov – intrigy   V článku je načrtnutých pár negatívnych sociálno-psychologických javov v tanečnej komunite. Beriem tento článok ako také posolstvo k zamysleniu sa nad nami/sebou a k takým možno otrepaným pojmom ako sú: pokora, sebareflexia, empatia, podpora, rešpekt. Nech sú nám  stále na blízku! Ďakujem za spoluprácu Kristíne Tukan, Regine Aitovej, Krishpinovi a všetkým vám, ktorí ste sa zapojili a vyplnili dotazník, ktorí podľa mňa veľkolepo prispel k článku a k mojej chuti dať to dokopy a spracovať. Veľkú vďaku venujem aj tímu Tanečnej scény, ktorý mi  vždy kryje chrbát! (Miloš, Krishpin, Otec Mirec, Skaja)   Katarína Čillíková „Chilli“