Nie raz som sa stretol s otázkou: Prečo na Slovensku nie sú žiadni popperi či lockeri? Prečo je dominantný len jeden štýl a ostatné sa držia len tesne nad hranicou vyhynutia? Odpovede na túto otázku som počul tiež. Avšak nech bola nedostatočná tradícia štýlov, nesympatickosť hudby alebo nedostatočná propagácia, nikdy som nebol s odpoveďou úplne spokojný. Rozhodol som sa teda zistiť na základe iných, pomerne nových komunít, ktoré existujú alebo existovali, akým spôsobom komunity vznikajú, ako udržovať ich zdravie ale aj ako vnímajú vzťahy k iným komunitám. Tento článok prezentuje tri krátke obrazy o fungovaní tanečných komunít, z ktorých každá je v inej fáze. Za cenné informácie a názory, ktoré mi poskytli Beshiu, Lus, Marta a Jakub, úprimne ďakujem.

ŽIJEM!

Slovenská dancehallová komunita podľa slov svojej poprednej predstaviteľky a členky Badd Fyah Beshiu existovala už pred tým, ako sa ich skupina rozhodla vycestovať na Jamajku. Boli tu Uprising festival, selectori aj rôzne dancehallove párty. Zaostával však tanec, ktorý bol prezentovaný najmä vo forme bootyshakeov a klipov Seana Paula. 

Prvé reakcie na ich tanec boli rôzne a Beshiu si myslí, že dancehall na akceptáciu potreboval čas. Zvykom na našej streetdanceovej scéne bol maskulínnejší prejav či vizualita. „Ženy sa obliekali do chlapčenských šiat, tancovali chlapčensky a dôraz na sexualitu v tanci sa riešil len počas komerčných vystúpení. Jedinú sexy hip-hop tanečníčku som vnímala Aničku z SDA. :D” Na karibský vizuál pochopiteľne ľudia ešte nemohli byť pripravení. 

Vnímanie toho tanca ľuďmi sa menilo súbežne s vnímaním samotných tanečníkov dancehallu. „Čím viac sme na Jamajku chodili, tým viac sme tu kultúru dokázali uchopiť z rôznych uhlov pohľadu a následne to integrovať do toho, čo nám vyhovuje a rešpektovať to, čo nám nevyhovuje.”  Zároveň ona sama hovorí, že dancehall nie je pre každého – je to aj otázka vkusu a názoru. 

Momentálne má pocit, že scéna si už zvykla a dôkazom toho sú neustále pribúdajúci fanúšici tohto tanca ale aj hudby. Dá sa povedať, že na Slovensku má dancehall ako komunita už pevné miesto, za čo nemôžu len Badd Fyah no tiež iné ohniská dancehallu v krajine (npr. Zvolen a Missy Fellaz). 

Kľúčom k budovaniu komunity je podľa Beshiu konzistentná práca a zodpovedný prístup. „Myslím si ale, že ak sa nonstop vzdelávate, cestujete na Jamajku, nosíte sem Jamajčanov, snažíte sa podporovať európsku komunitu chodením na akcie a battle, atď., tak vaši študenti budú vidieť, že nehovoríte jedno a robíte druhé, ale že naozaj makáte a ste súčasťou tej komunity, ktorá vás rešpektuje.” Ďalej považuje za veľmi podstatné mať dlhodoby plán ako pracovať s ľuďmi ale tiež spraviť z toho niečo COOL. „Či je to váš spôsob výučby, točenie videí, vystúpenia, kontakt so zahraničnými tanečníkmi – tých ciest je veľa.” 

Dancehall komunita, ktorá sa často spája aj s afro komuntou, je teda podľa Beshiu akceptovaná, žijúca. „Som z toho extrémne šťastná, keď sa stretávame na parties, pretancujeme celý večer, podporujeme sa, povzbudzujeme, je to živelné a tí ľudia sú naozaj skvelí!”

PREŽIJEM?

Švadleny kytaristky ako aktuálny impulz zo sveta experimentalu vždy vnímali rozporuplné reakcie na ich štýl tanca. Ich známi zo zahraničia im mnohokrát spomínali, že majú problém byť uznávaní či akceptovaní. Ony sa v slovenskej tanečnej komunite sa cítia byť prijaté, i keď samozrejme nie absolútne. „Už som sa na battli stretla s názorom, že prichádza divadlo a podobné narážky, krivé pohľady či šokovanosť, ale nepočula som ešte vyslovene negatívnu formu ataku.” 

Hovoria, že ich formu tanca chápu najviac divadelní umelci, no v street-danceovej komunite sa taktiež cítia byť vítané. „Na Slovensku sa stretávame s podporou, čo ma veľmi teší.” Za dôležitý ukazovateľ pokladajú „otvorenosť” danej komunity (či štýlu), ale istú rolu podľa nich zohrávajú aj ľudské vzťahy. Samy sa považujú byť súčasťou primárne svojej komunity – komunity experimentalu. Konieckoncov ale tanečné komunity na Slovensku považujú za príliš prepletené na to, aby sa dokázali takto zaradiť. 

Za jeden z kľúčových problémom komunít na Slovensku považujú to, že tu tancuje príliš málo ľudí. Z tak málo tanečníkov nedokážeme vybudovať rôznorodé komunity, ktoré by boli silné a stabilné.  „Na taký malý štát ako sme my máme vlastne celkom pestrú štýlovú diverzitu a je úctihodné ako sme po tom všetkom zocelení a drieme na tom, aby nás bolo vo svete počuť.”

Aj keď sa časy pomaly menia, pre Martu a Lus sú Slováci skôr zástancovia tradícií ako pokroku. Argumentujú tým, že existuje omnoho viac silných osobností, ktoré šíria tradičné myšlienky. Nechcú však slovenskú tanečnú scénu zovšeobecňovať, každý jej malý odtieň má svoju vlastnú povahu a bod vývoja. 

Budúcim základom našej scény teda môže byť otvorenosť, spájanie sa a tolerancia. Vytvorenie živého prostredia, v ktorom bude priestor na spolunažívanie a spoluprácu rôznorodých komunít slovenského tanca bez predsudkov. Budú Švadleny kytaristiky jeho súčasťou? Mám pocit, že áno. Generácia, ktorá príde po nás, je totižto už teraz naklonená hodnotám, ktoré reprezentujú. „Taktiež keď učíme experimental, dostávame veľmi dobrý pozitívny feedback, čo som bola úprimne šokovaná.“

ŽIL SOM.

Monotónnosť a nestimulácia mozgu z karanténnych dôvodov ma priviedla k staršej televíznej show MoveUp. V jednom z dielov má výrazne zaujal chalan zo Žiliny, ktorý na moje obrovské prekvapenia tancoval electro. V roku 2013. Na Slovensku. A dobré electro. Po získaní potrebných informácií (diky Viktor a Chaky) a krátkom hľadaní som sa spojil s Jakubom Kazimírom a on mi napísal niekoľko správ o tomto fenoméne. 

Neprekvapivo, začali ako partia chalanov, ktorí tancovali tam, kde bolo možné: na ulici, doma, v škole. Ich hlavným zdrojom informácií boli tutoriály na YouTube. Ďalším krokom bolo založenie tanečnej skupiny, ktorá sa mal venovať hlavne electru. „V rovnakom čase alebo o niečo skôr začali vznikať podobné tanečné školy aj v iných mestách na Slovensku, napríklad v Košiciach, Brezne, ale za také skutočné rodisko electro dance na Slovenskou som považoval Krompachy – tam to celé začalo.”

Tanečníkov neustále pribúdalo a postupom času podľa Jakubových slov vznikla komunita. Začali organizovať rôzne stretnutia, workshopy ale aj battle. Vyvrcholením tohto aspektu boli Vertifighty, v podstate „majstrovstvá” v electro dance. „Chodili ku nám tanečníci zo zahraničia robiť workshopy a podobne, istú dobu sme boli veľká komunita.”

Jakub si spomína, že vnímal isté prepojenie so street-danceovou komunitou, jednak kvôli tomu, že niektorí patrili do oboch komunít ale aj preto, že oni sami mali záujem aj o iné časti tanca. „Časom sme sa začali stretávať aj s ľuďmi z iných komunít a začali sme sa zapájať aj do iných tancov”. Reakcie na electro dance boli rôzne, čo sa ukázalo aj v už spomínanej show MoveUp. „Niektorým to prišlo zaujímavé a podporovali nás, ale našli sa aj taký ktorým to prišlo smiešne.”

Prvá vlna slovenského electro dance však zanikla rovnako rýchlo ako skončila. „Čoraz menej ľudí tancovalo electro dance nebolo koho trénovať ani pre koho robiť súťaže.” Momentálne je electro na slovenskej scéne neprítomné a dá sa povedať, že vo všeobecnom povedomí nezanechalo veľkú stopu, aj napriek značnému rozmeru komunity na vrchole. „Niektorí z nás začali tancovať potom práve hip hop, ale myslím si že toho času ešte nebolo Slovensko pripravené na electro dance.” 

Osudy týchto troch tanečných komunít sú rozdielne, no v ich príbehoch vidíme isté podobnosti. Zhodujú sa napríklad v tom, že Slovensko nie je tým najhorším miestom na zakorenenie niečoho nového, i keď to tak na prvý pohľad môže vyzerať. Všetky komunity sa stretli s istou dávkou odmietnutia, no nikdy to nedokázalo prebiť ich chuť pokračovať a tvoriť to, čo im je najbližšie. 

Osobne vnímam, že naša scéna sa chce diverzifikovať. Ľudí už nezaujíma len hip-hop a (tu by som rád vložil ešte nejaký štýl, ale nemám aký), snažia sa nájsť aj niečo iné, vniesť do svojho tanečného života pestrosť. Ako ale môžeme tejto rôznorodosti pomôcť? Akceptáciou až podporou. Rozumiem, že nie každý z nás inklinuje k istému tanečnému štýlu, no na to aby sme zaručili nie len rôznorodosť, pokrok ale aj zdravie celej scény, potrebujeme príjmať nové podnety. Potrebujeme nevyháňať inakosť a báť sa toho, čo je cudzie, ale pochopiť a prijať. A ak sa to niekomu páči, tak aj podporiť – či už  niečím tak banálnym ako komentárom na instagramovom poste alebo platenou účasťou na lekcii.