PRED ČÍTANÍM:

Následujúci text pozostáva z dvoch častí. Prvá sa venuje vysvetleniu všeobecných myšlienok, ktoré sú základom pre pochopenie druhej časti, ktorá sa už vzťahuje konkrétne na tanečnú scénu. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že sme od tanca príliš ďaleko, verím, že úplna podoba článku dokáže všetko ozrejmiť. Neodporúčam teda vrhnúť sa rovno na druhú časť a ani vopred nezdôrazňujem rez medzi týmito dvoma časťami.

Vychádzajúc z úvah profesora Dolníka, ktorý ma už druhý semester prevádza úvahami z filozofie jazyka som sa dopracoval k myšlienkam pre mňa určite a pre iných možno podnetným. Budem sa ich snažiť prezentovať v zjednodušenej podobe v rámci zachovania rozsahu bez toho, aby som jednotlivé výklady oberal o výdatnosť. Taktiež upozorňujem, že už v samotnom texte (pokiaľ to nebude podstatné) nebudem uvádzať zdroje, keďže vychádzam zo série prednášok, či textov bez bibliografického odkazu. 

Na rôznorodosť tanečných komunít som sa pozrel už skôr, v článku Životaschopnosť tanečných komunít na Slovensku. Tentokrát však mám potrebu ísť hlbšie ako ku konkrétnym príkladom a venovať sa tomu, prečo je rôznorodosť potrebnou súčasťou tanečnej komunity a prečo je podľa môjho názoru zpestrovanie znakom vývoja. 

Začnime teda výkladom teórie, ktorú sa chystáme aplikovať na náš tanečný svet. Našim východiskom bude Darwinova evolučná teória, ktorá prezentuje evolúciu v zmysle rozvíjania rozmanitosti. Teda pokiaľ sa istý druh počas svojej evolučnej krivky nerozdeľuje, jeho vývoj je pozastavený. Túto časť Darwinovej teórie môžeme aplikovať aj na sociálny (či kultúrny) svet. Konkrétnejšie, jazyk sa napríklad spestruje vznikom nových slov (selfie) ale aj vznikom nových významou pre už existujúce slová (elektronika ako označenie hudby). Držme si túto myšlienku v hlave. 

Pokračujme vysvetlením prítomnosti interpretácie v našom živote a to tak, že sa vrátime k vzniku človeka samotného. Interpretácia (zjednodušene odhaľovanie a následné porozumenie významu vecí) je proces, ktorý človeka sprevádza od jeho zrodu. Ako prvú človek interpretoval prírodu, pričom pre jednoduchšie pochopenie, môžeme povedať, že sa snažil porozumieť jej jazyku. Povedzme, že tento pračlovek zvyknutý na biele oblaky, plávajúce niekde vysoko na oblohe odrazu spozoroval oblak iný, tmavý a rozprestretý po celej oblohe. Po pár chvíľach začalo mohutne pršať. Ak sa tento jav zopakoval niekoľkokrát, pračlovek dokázal porozumieť tomu, že tmavý oblak znamená, že sa objaví dážď (neskôr prišiel aj na to, že nie vždy). Tým, že človek dokázal porozumieť procesom prírody, získal silu sa od nich oslobodiť. To, že človek dokáže predpovedať, že bude pršať môže zaručiť to, že prežije, keďže bude vedieť, že sa má skryť (nezmokne-nezoslabne-neumrie). Človek sa teda pomocou interpretácie stáva oslobodením od prírody, a to ho robí človekom. 

Pozrime sa na poslednú úvahu. Interpretácia môže nastať iba medzi vecami, ktoré sú si cudzie. Tak ako sa kedysi snažil pračlovek pochopiť prírodné javy, ktoré mu boli cudzie, tak sa snažíme my pochopiť tie veci, ktorým nerozumieme. Schopnosť interpretovať je teda podľa tohto výkladu celkom (vo význame úplne) podstatná. Profesor Dolník (aj ja teda) verí, že by sa mala rozvíjať, pričom odkazuje napríklad na nízku čitateľskú gramotnosť, ktorá sa hromadí v základných školách. Problém gramotnosti spočíva v začarovanom kruhu „tento text je príliš zložitý” > zjednodušenie textu > tento text je príliš zložitý” > zjednodušenie textu, čo koniec-koncov vyúsťuje v postupnom odlupovaní ľudskej schopnosti interpretovať. Samozrejme, ak sa zamyslíme nad dnešným svetom, môžeme pozorovať rôzne tendencie k zjednodušovaniu. Profiluje sa to napríklad v ekonomickom prístupe k svetu: knihy písané ako rýchlonávody na život, vysoké školy zamerané na vychovávanie pracovníkov potrebných pre trh. Orientácia na dopyt a rýchle opakované napĺňanie potrieb nás vedie k možnosti neinterpretovať. Nedostatok interpretácie ako základu pre samostatné myslenie je však niečím, čo podnecuje manipuláciu, extrémizmus a závislosť na predložených, jednoduchých odpovediach.

Šťastne sme sa ocitli v časti, v ktorej sa vraciame k tancu. Rôznorodosť, ako teda už vieme, musíme začať chápať ako výsledok evolúcie, aj tanečnej. Podľa tejto teórie sú nastavené predpoklady o priliehavosti tanca k istému tanečnému štýlu pre vývoj samotného štýlu nepriaznivé. Ako príklad nám poslúži jedna z charakteristík hip-hopového tanca – bounce. Pokiaľ je základným pohybom bounce „hore-dole”, je viac ako pravdepodobné, že príde čas, kedy sa aj tento pohyb zrôznorodí. Bude teda nie jeden, ale tridsať bouncov, ktoré budú mať pôvod v prvom bounce. Zastavme sa a v mysliach sa obzrime na aktuálnych svetových tanečníkov. Nie je tomu už tak? Pochopiteľne rovnako sa môže chápať nie len tento pohyb, ale aj hip-hopový tanec komplexne či dokonca tanec ako celok. 

Možno už som vo vás vzbudil neblahú predtuchu, kam pomaly tento text smeruje. Pokiaľ sa na problematiku pozeráme z tohto uhla pohľadu, násilné pretláčanie tradícií bez dôrazu na potrebu vlastného postoja k nim a neustále podporovanie jedného správneho pohľadu na tanec môže viesť k zastaveniu vývoja (podľa Darwinovej teórie aj k vymretiu). Je aj toto aplikovateľné na tanec ako celok? Sú štýly s omnoho jasnejšie danou štruktúrou techník ako popping (ja vnímam, že je tam niečo ako podmienka ovládať tieto techniky) odsúdené na vymretie? 

Ďalšia otázka sa týka interpretácie. Pracujme s predstavou, že vo svete sa začínajú objavovať tanečníci s inak vyzerajúcim bouncom. Vidíme, že podľa klasického chápania hore-dole nespadajú do kategórie hip-hopový tanečník. Pýtajme sa ale: môžeme charakterizovať niekoho priliehavosť k istému štýlu na základe jednej z podmienok? Predstavme si tanečníka, začiatočníka, ktorý nebouncuje. Verím, že každý kto videl dostatočne veľa tanečníkov hip-hopu vie odhadnúť, že tancuje hip-hop aj bez toho aby daný človek bouncoval. Pri takomto pozorovaní je našou povinnosťou interpretovať, teda pochopiť štýl daného tanečníka. Na základe tejto interpretácie dokážeme zistiť esenciu daného tanečníka, nech je to aj porovnávaním s kotúčmi rôzneho tanečného pohybu, ktorý sme videli predtým. Táto esencia je tým najpresvedčivejším dôkazom, ktorému môžeme dôverovať. 

Ako v prvej časti, tak v druhej časti sa dostávame k momentálnej situácií. Pochopiteľne tanečný svet nie je od ostatného sveta izolovaný, musíme predpovedať, že tendencie budú rovnaké v kultúrnej sfére ako celku. Vysekávanie jasnej podoby štýlu nie je jediným protichodným prúdom tanečnej evolúcie. Podobným novým problémom sú tzv. formy tanca alebo univerzálne „dobré” veci. Sú to pohyby, ktoré sa opakujú naprieč tanečnou komunitou, sú kopírované prístupy k súťaženiu ale aj zdieľatelné vzorce ako tancovať (kedy urobiť social-dance, kedy vyskočiť na porotcovský stolík, kedy strieľať na protivníka imaginárnou pištoľou). Všetky tieto „zjednodušenia” vedú k zjednodušeniu našej interpretačnej činnosti. Predsa v mnohých tanečníkoch vidíme pohyby navlas rovnaké (prinajmenšom veľmi podobné), v takom prípade pre nás nie je ničím cudzím. Opäť sa ocitáme v začarovanom kruhu, čoho výsledkom môže byť neschopnosť interpretovať ďalšiu evolučnú fázu (inakosť). Problém začína, tak ako pri čitateľskej gramotnosti, vo výuke. Striktné opakovanie krokov bez vedenia k improvizácií (alebo zdôraznenie, že vlastná interpretácia je kľúčová pre osvojenie si prvku) ukladá tanečníkov do štruktúr správne/nesprávne, čo môže mať negatívny dopad na psychiku, učí ich vnímať tanec mechanicky bez porozumenia, čo môže spôsobiť, že budú neschopní tanečnej samostatnosti a v konečnom dôsledku pracuje proti rozmanitosti a teda evolúcií tanca. To, čo je za nami je ale potrebným odrazovým mostíkom na pochopenie toho, čo je pred nami.

Kam vás tento text zaviedol je výsledkom toho, ako ste mu porozumeli. Mňa samého počas písania jeho meniaca sa podoba neraz prekvapila. Vnímajúc súčasnú napätú situáciu v rámci internetových kruhov našej tanečnej komunity by som chcel zdôrazniť, že tento článok reprezentuje len jeden zo subjektívnych pohľadov na to, čo sa vo svete deje.