Pred pár týždňami som narazil na stručnú históriu slovenského street danceu, ktorá sa konkrétnejšie venovala aj histórii legendárnej breakingovej skupiny – Gumeným chlapcom. Výnimočne ma zaujala informácia, že ich pouličné aktivity boli mnohokrát vnímané zo strany polície ako problematické (Šviderská, 2019). Autorka textu tiež zdôraznila fakt, že presun Gumených chlapcov na sály bol podstatným krokom pre vývoj skupiny. To ma priviedlo k ďalšiemu premýšľaniu…
Underground alebo skrývanie sa?
Tanečníci väčšinou tancujú na tanečných sálach. Dôvody sú jasné: dobrá akustika, správny povrch na tancovanie, dostupnosť WC (haha), odolnosť voči počasiu, súkromie – optimálne podmienky. Teda aspoň za moje fungovanie na streetdanceovej scéne bolo tancovanie na sálach to najbežnejšie (pomer street dancingu a sála dancingu by som vyjadril asi 1:5).
Street dance sa prirodzene ako subkultúra snaží vymedzovať voči dominantnej kultúre. Štýl kultúry (Hebdige, 2007), ktorým street dance komunikuje s okolím, má aj istý antiinštitucionálny aspekt. Ten je citeľný v koreňoch celej hiphopovej kultúry, ikonicky je definovaný napríklad v motte „F*ck the Police“, resp. v skladbe, ktorá ho popularizovala. V tejto bojovej atmosfére voči štátu, väčšinám, sa street dance snaží nadobudnúť samostatný charakter, individuálnosť, ktorá mu zabezpečuje slobodu a možnosť neobmedzeného sebavyjadrovania. Kultúra sa týmto vyčleňuje, pôsobí undergroundovo, bez dotyku s verejnosťou. Je súkromná pre jej členov.
Súkromie sa potom prejavuje aj priestorovo. Tanečníci sa nielen presúvajú na sály, ktoré sú prístupné len tanečníkom, battle, jamy a iné akcie sú často umiestňované mimo kontaktu s verejnosťou. Tanečníci sa snažia si svoje súkromie zachovať, dodáva im istotu, pocit bezpečia. Spomínam si napríklad na nemenovaný tanečný festival, na ktorom sa konali rapové koncerty prístupné pre verejnosť. Mnoho z tanečníkov bolo vyslovene frustrovaných z návalu civilistov, ktorí prišli na festival len kvôli koncertu.
Boj za kultúru
Pochopiteľne, snažíme sa našu (v zmysle naša slovensko-česká streetdanceová podoba streetdanceovej kultúry) kultúru ochraňovať. Nechceme, aby bola narušená cudzími vplyvmi, aby bola trýznená a premenená masami ľudí. Bojíme sa nesprávnych výrokov, nepochopenia, odsudzovania.
Street dance sa však prirodzene vytráca z bežného vedomia ľudí. Čo nevidíš, na to nemyslíš. Navyše, nielen, že verejnosť stráca znalosť o existencii našej subkultúry, keď už sa jej niečo pripomenie, je to v popularizovanej, často neúprimnej forme. Práve tento fakt je živnou pôdou pre stereotypy, ktoré nás občas vedia pohoršiť: „Street dance? To sa točíš na hlave?“, „Street danceri robia dokola tie isté kroky.“, „To nie je tanec, skôr mi to pripomína cvičenie. Veď robia saltá.“
Výhody súžitia s verejnosťou
Dôvod, prečo by sme mali chcieť získať pozornosť v kultúrnom priestore je jasný. Byť súčasťou kultúrneho diania znamená viac príležitostí, možností a rastu pre streetdanceový tanec. Náhľad do fungovania iných európskych krajín (npr. Francúzsko v našom článku od Summer) nám dáva nádej, že by sa streetdanceri mohli v konečnom dôsledku do istej miery aj profesionalizovať. Zároveň to zlepšuje postavenie streetdancerov ako tanečníkov – umelcov v spoločnosti, konkrétne by tento fakt pomohol napríklad deťom, ktorých rodina nemusí považovať street dance za vhodné hobby. Predsudky v spoločnosti totižto nie sú vždy neutrálneho charakteru, voči hip hopu a street danceu je ešte stále vytvorená istá nechuť. (Nechcem sa púšťať aj do tejto problematiky, preto iba naznačím, že vulgárnosť prezentácie raperov, ktorí sú momentálne najpopulárnejšími reprezentantmi hiphopovej kultúry „nahráva“ diskriminácii hiphopovej kultúry zo všeobecného povedomia. Street dance je vo všeobecnosti braný viac-menej ako súčasť.)
Odpoveď je v názve
Prekvapivo, mám pocit, že riešenie je jednoduché. Spočíva v návrate späť ku koreňom street danceu, k tancovaniu v uliciach. Jamovanie, trénovanie vo verejnom priestranstve ukazuje tanec v jeho skutočnej podobe, jeho rôznorodosť, zábavu, komunitu okolo neho. Nesnaží sa vnucovať streetdanceovú kultúru divákom „nasilu“, kto chce, ten sa zastaví, pozrie, započúva, zamyslí. Tanečníci sa takto stávajú súčasťou mestského priestoru, každodenného života, ľudia vedia, že ich môžu stretnúť. Prekonávanie cudzosti (Dolník, 2010), ktorá vzniká medzi subkultúrou a verejnosťou je takto postupné a prirodzené. Priaznivo pôsobí takéto stretávanie sa aj na samotnú tanečnú komunitu. Nielen, že dochádza k stretávaniu rôznych skupín tanečníkov (nie sú iba z tej tanečnej školy, kde sa koná jam), majú oveľa väčší priestor sa porozprávať, spoznať, nie sú tlačení časom, ako to býva vtedy, keď si prenajímajú tanečnú sálu.
Príde mi zbytočné takto na koniec vymenúvať každodenné praktické plusy a mínusy outdoorového a indoorového tancovania (keď prší tak nemôžeš tancovať, tancovať vonku je COVID-safe(r)). Stačí mi dúfať, že som pár z vás „nakazil” myšlienkou spotu, na ktorom sa bude streetdanceová komunita pravidelne stretávať, a tak šíriť osvetu o skutočnej podobe našej kultúry.
Zoznam bibliografických odkazov:
DOLNÍK, Juraj a kol. Cudzosť – jazyk – spoločnosť. Bratislava: IRIS, 2015. ISBN 978-80-8153-042-5
HEBDIGE, Dick. Subkultura a styl. Praha: Dauphin, 2012. ISBN 9788072078356
ŠVIDERSKÁ, Eunika. Street dance ako kultúrny aspoločenský fenomén: Bakalárska práca. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2019.
Michal Zoller (Krishpin) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
