Vždy ma fascinovalo zamýšľať sa nad tým, ako ľudské snaženie podlieha cieľom a procesu ich dosahovania. Ťažko sa dnes ubrániť pocitu, že každá vykonávaná činnosť by mala mať jasný smer a cieľovú stanicu. Navyše, často sa od nás (priamo aj nepriamo) očakáva zdôvodnenie toho, aký význam má to, čo práve robíme, pre našu budúcnosť.

Práve orientácia na budúcnosť, princípy trhovej ekonomiky, prienik prvkov americkej kultúry do iných národných kultúr a plnenie svojej verzie „amerického” sna – to všetko nás nabáda, že mať cieľ – aj v tanci – je správne a potrebné. Umenie však nie je trhová ekonomika a niektoré motivačné citáty tiež úplne nezjedli múdrosť sveta. Už vôbec nie tie s presaturovaným pozadím.

S pochybnosťami o cieľoch som sa pred vyše rokom dopracovala ku knihe s podobne presaturovaným názvom Why Greatness Cannot Be Planned: The Myth of the Objective. Nejde však o motivačnú literatúru, ale o výsledky skúmania dvojice autorov K. O. Stanleyho a J. Lehmana v oblasti počítačovej vedy a umelej inteligencie. Zistenia sú vysvetlené laickému čitateľovi a aplikované na širší spoločenský kontext. Autori nimi spochybňujú ambiciózne ciele ako spoľahlivú metódu dosahovania úspechu, a to na vedeckom pozadí, s merateľnými výsledkami.

Predurčovanie smeru a dosahovanie výsledkov nemusí byť cesta pre každého tanečníka. V nasledujúcich riadkoch sa preto pokúsim spísať princípy teórie, ku ktorej autori dospeli, a priblížiť ich tanečnému svetu. Vzhľadom na rôznorodosť tanca a tanečných snažení uvediem najmä triviálnejšie, ilustračné príklady, a ponechávam priestor na vlastné interpretovanie reality. 

Na úvod by som tiež rada poznamenala, že ak článok nejaký cieľ má, nie je ním spochybňovať dôležitosť disciplíny, drilu, systematického tréningu ani prekračovania vlastných, nových mét v tanci. Ide skôr o návrh ďalšieho spôsobu uvažovania nad tanečným rozvojom, ktorý nemusí byť viazaný na vysnený konečný stav, no zároveň sa ani nespolieha na tvrdenie, že „cesta je cieľ”.

Význam a typy cieľov

Ciele sú tak trochu iluzórny, no účinný spôsob ako si usporiadať chaos okolo nás. Vďaka plánovaniu nadobúdame pocit kontroly nad budúcnosťou. Cieľ nám tiež pomáha sústrediť sa z množiny informácií, metód, konceptov či tanečných štýlov na zopár priorít, ktorým venujeme pozornosť.

Ak sa rozhodneme naučiť footwork zo salsy a aplikovať ho v house, je jasné, aký postup je potrebné zvoliť – nájsť si tanečnú školu, učiteľa, (online) lekcie alebo videá na YouTube. Pozorujeme, skúšame, mýlime sa, zlepšujeme sa, aplikujeme do houseovej hudby a cieľ postupne plníme. Hoci nejde o bezproblémový proces, je jasné, aký krok musíme podniknúť. Ide o cieľ, ktorý je „one stepping stone away”. Pracovný názov pre účely tohto článku: predvídateľný cieľ.

Problémy však nastávajú pri ambicióznych cieľoch, kedy je postup viac než hmlistý. Ako ambiciózny príklad uveďme výhru na Summer Dance Forever, ktorá je považovaná za obrovský skalp v streetdanceovom svete. Je jasné, že iba registrácia a tréningový plán nestačia. Dokonca ani výhry na podobných akciách zďaleka nemusia znamenať, že sa blížime k cieľu. A už vôbec nie to, že vieme správne zvoliť ďalší krok.

Problémy nastávajú pri ambicióznych cieľoch, kedy je postup viac než hmlistý. © Modžo

Klamlivosť procesu

Postup dosahovania ambicióznych cieľov nevyhnutne podlieha klamu – deception. Pretože je postup nejasný, volíme kroky, ktoré sa cieľu najviac podobajú, alebo s ním v našom ponímaní nejako logicky súvisia. Svoju úspešnosť meriame podľa toho, ako blízko či ďaleko sa od cieľa zdanlivo nachádzame. Pri cieľoch tiež očakávame, že stav (napr. náš tanečný level) sa od stanovenia po dosiahnutie cieľa bude postupne zlepšovať. 

Pokračujme v príklade SDF a považujme sa spolu za tanečníka, ktorý je na Slovensku a v Česku úspešný battler. Medzi naše kroky by patrila účasť na zahraničných battloch, budovanie povedomia o sebe v zahraničných komunitách a na sociálnych sieťach, intenzívne tréningy, vzdelávanie, zvyšovanie záťaže. Týmto aktivitám budeme venovať sústredené úsilie, budeme sa postupne zlepšovať (príležitostne stagnovať) a podľa potreby voliť ďalšie kroky, ktoré sa podobajú želanému výsledku.

Až na to, že sa podobať nemusia. 

Výhra v SDF nemusí byť nutne podmienená tým, aby nás poznal tanečný svet, zlepšiť sa v hip hope môžeme aj inak, než len trénovaním hip hopu (napr. vzdelávaním sa v iných štýloch), a účinným spôsobom ako sa posunúť v tanci môže byť aj rozhodnutie dočasne s tancom prestať. Ak sme však plne sústredení na cieľ, tak, ako nám to vsugerujú motivačné citáty, potom sú pre nás iné príležitosti irelevantné, pretože sa zdajú byť vzdialené produktívnemu snaženiu.

Až na to, že vzdialené nie sú.

To, že sa sústreďujeme na určitú formu ambiciózneho tanečného úspechu a filtrujeme všetko ostatné, nie je samo o sebe problémom. Zradné je to, že nedokážeme spoľahlivo posúdiť to, čo treba odfiltrovať, pretože cesta k dosiahnutiu cieľa a samotný cieľ sa veľmi pravdepodobne diametrálne líšia. V zápale zápalu sa tak možno pripravíme o príležitosti, ktoré vedú k splneniu cieľa, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá.

Ako som spomínala, tieto argumenty autori podkladajú výsledkami experimentov, ktoré pre stručnosť článku nebudem uvádzať. Ide však o veľmi zaujímavé zistenia, ktoré si odporúčam pozrieť tu.

Ambiciózne ciele v tanci

Vyvstáva otázka, čo sú ambiciózne ciele v tanci. Čím dlhšie sa nad touto otázkou zamýšľam, tým ambicióznejší sa mi každý z nich zdá. Ak ide o méty, ktoré si vo svojom rozvoji sami nastavujeme a prekonávame, a pri ktorých je jasný postup k ich dosiahnutiu, ide o tzv. predvídateľný cieľ. 

Bojím sa však, že pri akejkoľvek profesionalizácii či súťažení sa karta obracia. Tu naše schopnosti vystavujeme posúdeniu iných, či sa nám to páči, alebo nie: porote, výberovej komisii, potenciálnemu klientovi, kastingu, publiku a samozrejme kolegom, členom komunity a ďalším. 

To, či toto hodnotenie dokážeme ovplyvniť tak, aby sme zostali verní svojej prezentácii, a či je to vôbec správne, si tvrdiť nedovolím. Aj výhru jedného kola lokálneho battlu však už môžeme v istom zmysle pokladať za ambiciózny cieľ. Okrem krokov, ktoré dokážeme podniknúť (príprava), a faktorov, ktoré nedokážeme ovplyvniť (súper, hudba, podlaha), závisí dosiahnutie výsledku minimálne od jedného porotcu, ktorý sa (aj pri zachovaní najvyššej možnej miery objektivity) rozhoduje subjektívne.

Alternatíva cieľov v umení

Ak teda ciele nie sú optimálnym riešením, a už vôbec nie v prípade umenia, čo je? Namiesto predurčovania výsledku autori navrhujú iba predurčenie kritéria, podľa ktorého budeme posudzovať a využívať príležitosti otvárajúce sa priamo pred nami. Za najspoľahlivejšie kritérium považujú interestingness, teda zaujímavosť, a z nej vyplývajúcu zvedavosť, ktorú v nás zaujímavé veci vzbudzujú. Tá nás privádza k novosti – novelty – k pre nás neprebádaným informáciám a možnostiam, z ktorých vždy vyplynú ďalšie neprebádané informácie a možnosti.

Namiesto iluzórneho smerovania od horšieho stavu k lepšiemu (tak, ako by tomu malo byť v prípade cieľov) môžeme posúdiť progres podľa toho, čo sme už zažili, spoznali, preskúmali. Nové informácie vedú k ďalším novým informáciám. Postupne tak vyčerpávame jednoduché princípy a posúvame sa k zložitejším, ktoré v sebe nesú potenciál na unikátnejšie objavy. Nové je dobré.

Obzvlášť v prípade umenia znie tento prístup veľmi lákavo. Odbremeňuje nás od potreby zdôvodňovať smerovanie svojej činnosti pred sebou samým, pred svojim budúcim ja, pred okolím a pred tými, ktorý náš tanec posudzujú. Nebudeme sa však potom iba bezcieľne potulovať v poli nekonečných možností? 

Možno. Nemyslím si však, že existuje odvetvie, kde je „potulovanie” a nekončiaci experiment produktívnejšie, než práve v umení. Vedomé posúvanie sa na miesta, ktoré sú pre nás prirodzene lákavé a inšpiratívne, vedie k tvorivému naplneniu, ktorého úspešnosť nemusí byť založená na dosiahnutí výsledku alebo uznaní od širokej verejnosti.

Zber informácií

Vyššie spomenuté potulovanie by však nemalo byť bezhlavé. Autori zdôrazňujú, že je potrebné mať dostatočné množstvo kvalitných poznatkov a zručností, ktoré nám pomôžu odhaliť potenciál dostupných príležitostí. To znamená: kontinuálne vzdelávanie sa v tanci, rozširovanie obzorov v tanečných štýloch, fúziách, cestovanie a spoznávanie kultúr a komunít, skúmanie komerčného, undergroundového, divadelného, freestyle, choreo, párový tanec… Všetko, kde cítime lákavý priestor na objavovanie.

Objavy nás takmer určite privedú aj za hranice tanca, možno aj za hranice pohybu, k novým záujmom, ktoré budeme môcť prepojiť s tancom a nachádzať tak nové súvislosti. Nejde teda o blúdenie či čakanie, kedy nám z neba začnú pršať vhodné okolnosti, ale o aktívny prístup k vlastnému rastu a o otvorenosť novému. A to bez pripútanosti ku konkrétnemu cieľu, ktorý plápolá niekde v nedohľadne.

Ide o aktívny prístup k vlastnému rastu a o otvorenosť novému. © Ema

Ako som spomínala v úvode, systematickosť, vízia a tzv. predvídateľné ciele s jasnou štruktúrou majú v tréningovom a tvorivom procese jasný význam. Rovnako som si istá, že ambiciózne ciele si našli v radoch tanečníkov svojich zástancov, no tiež tichých odporcov, ktorí necítia motiváciu dosahovať a presahovať vzdialené méty.

Verím však, že tieto informácie nám môžu poslúžiť univerzálne, najmä vtedy, keď sa najbližšie ocitneme na križovatke našich tanečných aktivít s otázkou „čo ďalej”. Možno práve vtedy sa (aj striktným zástancom cieľov) naskytá príležitosť dovoliť si, aspoň na chvíľu, smerovať nikam a niekam zároveň.


Dária

Instagram


Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:

info@tanecnascena.sk