Prečo sa mnohí tanečníci boja, nedokážu alebo nevedia ukázať v tanci svoje „JA“? To sa pýtam sám seba viac ako čokoľvek iné…viac ma už zaujíma len to, kedy zarobím svoj prvý milión lajkov.
Na začiatku je dôležité povedať, že článok hovorí hlavne o streetdance komunite. Nemám detailnú predstavu o tom, ako je to v komunitách klasických tanečníkov, latinsko-amerických tanečníkov a v iných žánroch. No pravdupovediac si nemyslím, že originalita je pri iných štýloch tak dôležitá, ako práve pri pouličných tancoch. Naše štýly vznikali prirodzene v kluboch, kde človek nemyslel na technickú správnosť tanca ale na to, aby sa čo najviac zabavil a pridal svoj „tanečný názor“. To je dôvod, prečo je Prejav, Originalita A Osobitosť Tanečníka To Najdôležitejšie, Čo Človek Môže Do Tejto Kultúry Priniesť. Postupom času narástla popularita, streetdance prenikol do sveta a stal sa z neho fenomén. Dostal sa preč zo svojho prirodzeného prostredia a ľudia po celom svete to začali robiť nie kvôli tomu, že je to pre nich prirodzené ale preto, že to je zaujímavé. A keďže je naša ľudská vlastnosť opakovať čo vidíme, tak opakujeme. No ak sa do toho človek ponorí hlbšie, dokáže pozorovať, že pri tanečníkoch, ktorí sú považovaní za tých najlepších je badateľná jedna črta, ktorú ja osobne považujem za ten najväčší prínos či už do kultúry alebo do umenia vôbec – osobitosť. Prečo to ale mnohí tanečníci pri svojom tanci vôbec neriešia, nesústreďujú sa na to a nehľadajú to? Prečo je to v dnešnej dobe tak zriedkavé – nájsť originálneho tanečníka? Určite neexistuje jeden všeobecný pohľad na to, prečo to tak je a ako s tým pracovať. Preto som sa rozhodol osloviť rôznych tanečníkov z rôznych krajov, ktorí sú bez pochýb originálni a pravdepodobne už niekedy v živote konfrontovali túto myšlienku. Všetci dostali do svojej facebookovej správy rovnakú otázku: “Prečo podľa teba mnohí tanečníci nedokážu (nevedia) byť v tanci sami sebou?”
CHILLI
Je to aj v živote nie len v tanci. Móda, písanie, typy „postov“ na Instagrame. Ľudia vedia čo je dobré a chcú smerovať radšej k tomu, ako by sa mali zamyslieť nad tým, ako by to urobilo moje „JA“. Tréneri ich k tomu nevedú. Tréner by mal vysvetliť od začiatkov, že je to freestyle a že je to len krásne, keď je to „svojské“. Mal by ich podporovať v slobode v tanci a sebarealizácii. Pracovať so študentami cez cvičenia, kde samostatne tvoria a upevňovať v nich zdravé sebavedomie (je to potrebné aby sa nebáli byť sami sebou). Ľudia si neuvedomujú s čím všetkým môžu pohybovo pracovať, nezamýšľajú sa nad sebou, ale skôr nad tým k čomu sa chcú priblížiť. Psychologický aspekt môže byť aj strach z nepochopenia ostatnými. Vplyv videí a všetkého čo prúdi svetom, tej masy, je často nejaký „návod k úspechu“ – to strašne ovplyvňuje, že sa ľudia chytajú na jednu vlnu a „kráčajú rovnakým smerom“. Tanečníci veľmi často pracujú len s povrchovými štruktúrami napr. si zopakujú choreografiu z tréningu a často krát sa zaoberajú niečím plytkým čo vôbec nebolo cieľom danej lekcie. A tie ciele, tá koncepcia lekcie, to „gro“ si nevezmú k sebe a nepracujú s ním individuálne. Pracujú len so zopakovaním si choreografie – tak ako to učil lektor (toto je vlastne stále to nezamýšľanie sa nad sebou). Áno tanec je zábava, ale je to vysoko-inteligenčná činnosť, vysoký výkon centrálnej nervovej sústavy, kde koordinujeme časti tela, svalstvo a kĺby tak, že je to jedinečné a pre ostatných ľudí nepredstaviteľné. Vieme ovládať telo ako málo kto, máme úžasnú predstavu o pohybe. Spojme to s našou identitou, s naším „ja“,. Každý máme niečo iné za sebou, iný genotyp, niečo iné prežívame, inak sme vyrastali, máme iné predstavy a túžby. Tak to spojme s pohybom a vyjadrením prostredníctvom tanca nech je to ešte krajšie a rozmanitejšie v našom tanečnom svete. Nech vidíme cez pohyb tú rozmanitosť, ktorú obyvateľstvo Zeme v sebe má.
ANDYBOJ
Budem hovoriť z vlastnej skúsenosti – čo som zažíval ja. Ťažké je, že existuje veľa vecí ktoré to ovplyvňujú. Pre mňa osobne bolo najťažšie a stále je tancovať pred veľkým davom (klasická hanblivosť). Čím väčší dav, tým som nervóznejší. S tým bojujem vždy a mám pocit že aj vždy budem. Môžem sa s tým naučiť len pracovať. Záleží na povahe. Myslím si že človek chce vždy viac to čo nemá + chce sa páčiť (zavďačiť). Tak to je aj v tanci. Máme nejaké vzory, niekoho kto nás učil, nejaké pohyby o ktorých vieme že sú populárne. Potom ich opakujeme a veľa ľudí tancuje rovnako. Tancujú populárne moves s populárnym feelingom, kopírujú pohyby niekoho, kto je ich vzor namiesto toho aby hľadali seba. Nehovorím že to je zlé. Ja som robil to isté a stále v tom pokračujem. Ale najskôr som sa snažil nájsť sám seba. Keď sa naučíš základný krok a feeling, ktorý k nemu patrí, neskôr ho môžeš vyjadriť svojím vlastným spôsobom (ak si našiel sám seba a vieš s tým pracovať). Tak isto to môžeš urobiť aj s populárnymi pohybmi a feelingom – len vysvetľujem prečo som povedal že to nie je zlé. Dôležité je nájsť sám seba a prispôsobiť si to. No a v dnešnej dobe to je ťažké. Pre človeka je ľahšie niečo vziať ako to vymyslieť. Túto jednoduchú cestu si vyberie 80% – 90% ľudí. Máš to hneď a nemusíš pre to skoro nič urobiť.
DANNY SON
Myslím si, že tanec vždy zrkadlí charakter! A problém je, že veľa ľudí vo svojom živote nenašlo samých seba. Takže ich tanečný život len odzrkadľuje ich hľadanie v bežnom živote. Myslím že ľudia by mali používať tanec na to, aby našli, kto naozaj sú. Sme ako deti – predstierame že niekto sme, ako deti keď robia to čo ich rodičia, rozprávajú veci ktoré poznajú od rodičov alebo napodobňujú ako chodia. To znamená že na začiatku potrebujeme dobrý model niekoho, koho by sme mohli nasledovať až pokiaľ nepochopíme, ako všetko v nás funguje.
Napríklad: dieťa začne chodiť, lebo to videlo na svojich rodičoch. Ale neskôr ide viac do hĺbky a pochopí, prečo vlastne chôdzu potrebuje a ako sa to robí správne. Takže otázka ČO sa zmení na otázku AKO. To je často úroveň, kde sa väčšina dospelých ľudí zasekne, pretože si myslia, že na to prišli. Ale život nie je o tom, čo a ako žijeme, je to viac o vďake k tomu, čo máme. Všetko je špeciálne a krásne…ako my! A tanec ukáže pravdu. Takže odpoveď na otázku, prečo sa tanečník bojí ukázať v tanci sám seba je, že vlastne ešte asi nenašiel sám seba v reálnom živote – zatiaľ.
MARTHA
Všetci sme vychovaní v prostredí, kde sme stále s niekým porovnávaní. Od detstva nám hovoria: “Mal by si byť ako tamten, lebo on sa chová lepšie”. Takže vyrastáme spôsobom, kde sa viac porovnávame s ostatnými a stále musíme hľadieť okolo seba, ako byť lepší, ako sa lepšie obliekať a podobne. A to je vlastne ešte horšie – byť ako niekto iný. No a toto myslenie ostáva v ľudských hlavách. Je veľká škoda, že si neuvedomujeme ako nás to ovplyvňuje od nášho detstva až po dospelosť. Takéto zmýšľanie je presne to, čo mnohým ľuďom komplikuje byť sami sebou, pretože sú naučení vždy sa porovnávať s niekým iným. Cítim, že pre ľudí je veľmi ťažké byť sami sebou presne kvôli tomuto – porovnávanie. A to prináša veľa neistoty. V momente, keď sa s niekým porovnávaš, vnášaš do seba neistotu. Prečo? Pretože sa pozeráš okolo seba mysliac si: “Ak budem vedieť tancovať ako on, potom môžem byť lepší tanečník” .“Ak by som mal rovnaké tenisky, oblečenie, vlasy ako ona, potom by som sa cítila lepšie alebo tancoval lepšie” . Ale to nie je pravda. Aby niekto mohol byť sám sebou, musí pochopiť, že všetko čo potrebuje už dávno má. Samozrejme aby sme to zlepšili musíme to trénovať, skúšať rôzne nové veci a posúvať to ďalej. Ale nie preto že niekto iný to skúša, ale preto že ty to chceš vyskúšať. Neporovnávaj sa príliš veľa s ostatnými, čo majú a ako sa hýbu. Miesto toho si radšej váž ako robia to čo robia. A ak to naozaj chceš pochopiť, porozprávaj sa s nimi o tom, opýtaj sa ako vidia veci, ako sa dostávajú k tomu špeciálnemu pohybu. Ale taktiež s nimi zdieľaj tvoje názory a pohľady. Inšpiruj sa – ale inšpirácia neznamená kopírovanie. Vezmi si niečo ale pretransformuj to do tvojej veci – tvojho pohybu. Hraj sa s tým krokom, ktorý ti dali a nájdi omnoho viac spôsobov, ako to vieš urobiť. Nenechaj sa odradiť tým, že to na tebe nevyzerá ako na ňom. Pretože to tak nikdy nebude vyzerať bez ohľadu na to, ako veľmi sa budeš snažiť. Toto je niečo čo musíš pochopiť. Vždy sa snaž a inšpiruj sa, ale nezabudni na svoje vlastné cesty. Najskôr sa pozri na to čo máš ty pred tým ako budeš chcieť mať niečo čo majú iní. Hľadaj v sebe a budeš prekvapený, čo všetko dokážeš.
NIKI AWANDE
Tanec je ako život – je veľa ľudí, ktorí nevedia byť sami sebou v bežnom živote. Myslia si napríklad, že nie sú dosť dobrí alebo dosť cool alebo je v ich hlavách nejaký iný blok, cez ktorý sa nevedia preniesť. Ak chceš byť k sebe úplne úprimný musíš byť silný, pretože v tejto pozícii môžeš byť veľmi zraniteľný. Urobiť okolo seba stenu nevyžaduje až takú silu. A rovnaké je to v tanci.
BATALLA
Myslím, že to nie je ľahká otázka a určite má každý iný dôvod, prečo nevie vstúpiť do svojho vlastného sveta a vyjadriť čo v ňom je. Ja si myslím, že to môže byť pre niekoho trápne otvoriť sa pred verejnosťou a rozpovedať svoj príbeh. Verím, že ak ukážeš svoj úprimný tanec tak vlastne ukážeš kto si. Ukážeš svoje ja. Preto je pre niektorých ľudí možno jednoduchšie hrať sa na niekoho iného, alebo skrývať ich pravé “JA” za kopírované pohyby – aby sa cítili pokojnejšie a nemali pocit, že musia odhaliť svoje “JA” prostredníctvom tanca.
WAHE
Ja mám na to 3 odpovede alebo oblasti, ktoré to podľa mňa ovplyvňujú:
- Strach, že budeš robiť niečo zle, takže robíš všetko čo vidíš okolo seba a chceš aby si bol prijatý tanečným spoločenstvom. Tým pádom všetko kopíruješ.
- Skoro vôbec sa nerešpektuje originalita. Kedysi to bolo nepísané pravidlo, že si nekopíroval – proste sa to nerobilo. A keby si to urobil, tak ti to všetci dali zožrať. Ja som v tej ére vyrastal. Keď sme breakovali, tak kopírovanie bolo neprijateľné. Ak si urobil niečo, čo už niekto iný robil, tak ti to dali hneď pocítiť– že si bajtka, kopka, bajter, bajtuješ, kradneš. Takže si sa bál to urobiť!
- Tanečníci nechápu, ako veľmi je dôležitý prejav v tom čo robíme. Ale to už vychádza z toho, že to nie je naša kultúra a že ju máme prevzatú takže občas si interpretujeme po svojom – je to zadanie a ty sa ho snažíš splniť. Už to nie je niečo, čo môžeš vymyslieť a meniť k svojmu obrazu, čo je asi ten najväčší motor pretože keď sa chceš naučiť nejaký štýl, tak sa ho učíš a vyzeráš ako niekto. Savion Glaver (slávny steper z USA) to povedal super – zo začiatku mu ostatní steperi dovolili aby ich interpretoval, až kým nenašiel svoj vlastný hlas. A to je asi aj naše ospravedlnenie. Zo začiatku musíš do určitej chvíle niekoho kopírovať, ale musíš si byť vedomý toho, že chceš nájsť svoj vlastný hlas. Že tvoj vlastný hlas je dôležitý! To, ako budeš znieť v tanci TY!
Nejdem dávať záverečný verdikt – prečo je to tak, či má niekto z oslovených pravdu alebo nie a či má vôbec cenu to riešiť. Tento článok je impulz. Je to niečo čo ma zaujíma, čomu venujem svoju pozornosť a jediné čo od toho čakám je skúsenosť – skúsenosť s informáciou, skúsenosť s mojím „JA“, skúsenosť s tvojím „JA“. Pre mňa sú tieto vyjadrenia tanečníkov skvelým palivom a zanechalo to vo mne niečo, s čím určite budem pracovať a pokúsim sa pretaviť to na skúsenosť, o ktorej Vám nebudem hovoriť, nebudem Vám o nej písať … uvidíte ju!
Ak máte na vec vlastný názor, nebojte sa ho vyjadriť – či už komentíkom, mne do správy alebo si kľudne dajte status a označte to hashtagom #mojeja. Díky Vám
Miroslav Janík (Otec Mirec) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
