Barbara Koll a.k.a #byBarbs je súčasťou komunity nejaký ten čas. Vďaka jej fotkám má nie jeden tanečník zachytený svoj správny “moment”. Ako sa to celé deje a čo ti do tanca vie povedať, sa dozvieš nižšie.
Celý Tanečný bulletin 2/19 nájdeš TU!
Preklad do anglického jazyka: Michal Zoller
Tak základná otázka. Ako si sa k foteniu dostala?
(Ako dlho vnímaš tanečníkov cez fotoaparát?)
Môj prvý kontakt s fotením bol niekedy v detstve. Doma sme mali pár fotoaparátov, tak bolo len otázkou času, kým jeden z nich chytím do ruky. Nikdy som sa poriadne nenaučila kresliť, ale lákalo ma uchopiť to, čo vidím pred sebou alebo vo svojej hlave do konkrétneho vizuálu, takže k foteniu som prirodzene inklinovala. S rodinou sme relatívne často cestovali a bavilo ma zaznamenávať výlety fotoaparátom. Mala som to ako náhradu denníka. Cez jednu konkrétnu fotografiu som si uchovávala v pamati oveľa viac, ako keby som si to zapisovala: počasie, atmosféru miest, nálady ludí…až po bezvýznamné maličkosti, čo nám prichádzali do cesty.
Na strednej škole počas semestra v zahraničí som mala štastie a natrafila na školu, kde v rámci umeleckých predmetov vyučovali fotografiu. Naučili ma pracovať v tmavej komore, hodiny som tam presedela a učila sa vyvolávať fotky z analógu. Chvíľu som aj rozmýšľala, že fotografiu pôjdem študovať, ale nakoniec som si to rozmyslela. Fotenie mi však zostalo a vždy, keď som cestovala, foťák putoval so mnou.
K foteniu tanca som sa dostala až nedávno. Vlastne to bolo náhodou. Myslím, že prvý event, čo som fotila a čo súvisel s tancom, bol jeden flash mob v Auparku pred necelými tromi rokmi. Moja najlepšia kamoška Denisa, ktorú asi poznáte ako Denisu Mzungu, bola jeho súčasťou a keďže som ju chcela vidieť a odskúšať si novú zrkadlovku, padlo mi to vhod. Pamätám sa, že som jej poslala fotky, ona ich posunula ostatným tanečníkom a mne sa od nich vrátila veľmi pozitívna spätná väzba. Potom ma Monika z Mondance začala pozývať fotiť im zákulisie počas nakrúcaní. Tak to začalo. Keď sa nad tým teraz zamyslím, ani nechápem, že mi vtedy tak dôverovala a nechala ma fotiť toľko akcií, veľmi si to vážim. Musím však dodať, že keby nebolo Denisy a Pigga, určite dnes nefotím tanec. Sú to ľudia, ktorí ma neskutočným spôsobom usmernili a ovplyvnili a som im úprimne vdačná.
Tanečník z tvojho pohľadu. Čo na nich vyhľadáš a čo tvoje oko zaujme?
Mám rada spontánnosť tanečníkov. To ako sa vedia ponoriť do tanca a odfiltrovať z hlavy všetko ostatné. Vtedy vznikajú najlepšie fotografie. Keď sa sústredia na tanec a pocit, ktorý v nich v danej chvíli vyvoláva. Keď zabudnú na to, ako pri ňom vyzerajú a dominuje emócia.
Fotenie tanečníka podľa svojich predstáv, kto by to bol? A prezradíš nám, čo za fotky by vznikli?
Šlo by skôr o skupinu tanečníkov ako o konkrétneho jedinca. Rada fotím väčšie zhluky ľudí. Je to náročnejšie, ale o to výnimočnejšie fotky dokážu vzniknúť.
Bavilo by ma napríklad priniesť najlepších slovenských a českých tanečníkov na titulku československého časopisu Vogue. Len tak pre zmenu, spojiť módu s tancom, nech sa nepozeráme stále iba na modelky.
Estetika v tanci. Čo to pre teba znamená?
Tanec, ako každá iná forma umenia, je veľmi subjektívna záležitosť. Je tažké jednoznačne povedať, čo estetické je a čo nie. Počas fotenia sa nad estetikou priamo nepozastavujem. Myslím, že keby som jej venovala prílišnú pozornosť, ušli by mi vzácne momentky. Lepšie je byť plne prítomný, ostatné dorazí samo. Nesústrediť sa na veľa vecí naraz, lebo to človeka paralyzuje a nerobí potom nič poriadne. Tak ako v tanci. Keď sa tanečník príliš zameriava na to, ako počas tanca vyzerá, ako sa grimasí a nie na pohyb a hudbu, v konečnom dôsledku trpí práve estetika.
Navštevuješ tanečné hodiny? Sú vo svete fotiek pre teba lekcie prínosom? Prepojenie?
Áno, keď si nájdem čas, rada zbehnem na nejaké lekcie. Tanec mi dáva veľa. Mám pocit, že pri ňom zapájam iné časti mozgu, je to oslobudzujúce a obohacujúce zároveň. V poslednej dobe navštevujem najmä Spicylicious. Je to krásny tanečný koncept od Chilli.
Pokiaľ ide o moju prácu, lekcie ako také sú pre mňa obrovským prínosom. Čím viac tancu rozumiem, tým sa mi lepšie fotí.
Ak má fotograf zadané zachytiť tanec, o ktorom nemá vedomosti, odzrkadlí sa to na výsledku. Preto je dôležité volať si na eventy fotografov, ktorý tancu rozumejú. Samozrejme, kvalitný fotograf sa vie popasovať so všetkým, ale chápať tanec je enormná pridaná hodnota.
Máš medzi eventami svojho favorita? Ak áno prečo? Záleží na vizuáli eventu?
Určite Universal Playground. Je to nielen event, ale v prvom rade unikátny globány projekt Pigga a Niki. Teší ma, že existuje, že mám možnost zažiť ho zblízka.
Na vizuáli bezpochyby záleží. Často v ňom vidím nevyužitý potenciál. Hovorí sa, že by človek nemal súdiť knihu podľa obalu, ale čo sa týka eventov, myslím si opak. Skrz vizuál sa potencionálnemu návševníkovi naskytne prvý kontakt s podujatím. Mal by byť preto lákadlom. Osloviť nové publikum, čo o evente predým nepočulo, a staré publikum utvrdiť v tom, že urobili dobré rozhodnutie keď prišli. Pokiaľ si organizátor myslí, že vizuál nehrá významnú rolu pri návštevnosti a pri tom čo si človek z podujatia odneie – klame sám seba. A horšie, premárňuje príležitosť, ktorá vie jeho event iba obohatiť.
Party vs.battle? Kde vzniknú lepšie fotky a ako sa na nich mení emócia?
Obe miesta sú svojské. Neviem, či by som pozdvihla jedno nad druhé. Mám rada ten balans oboch. Battle je viac o zvečnení tanca, párty zas o uvoľnení. V poslednej dobe ma preto baví práve párty. Dá sa tam viac experimentovať. Ale koniec koncov, vždy najviac záleží na naladení ľudí v miestnosti. Ak je prítomná emócia, pretaví sa to aj do fotky.
Kde sa vidíš o tanečných 10 rokov?
Desať?! To je strašne veľa, tam nedovidím. Mám pocit, že v živote sa toho dokáže zomlieť obrovské množstvo za pár mesiacov, nieto ešte rokov. A s tancom to platí dvojnásobne. Aspoň ja to tak mám. Určite sa vidím bohatšia o mnoho tanečných zážitkov…či už vo forme fotografií, samotného tanca alebo kvalitných podujatí.
Tanec je krásna vec a ja si svoj život bez neho dnes neviem a ani nechcem predstaviť. Takže aj za dekádu ma určite nájdete niekde v jeho blízkosti.
ENGLISH VERSION:
Barbara Koll a.k.a. #byBarbs has been a part of the community for quite some time. Thanks to her, many dancers have a photo of their “moment”. Read down below how it all happens and her own input on dance.
A basic question. How did you start taking photos?
(And for how long do you perceive dancers through camera?)
I first came to contact with photography while I was still a child. We had some cameras at home, therefore it was only a matter of time until I would grab one of them. I always loved the idea of capturing the things I see (in my mind or in real world) in a very specific visual manner, but I could not really draw, so I naturally inclined to photography. Our family travelled frequently and I liked taking photos of those trips. It was my version of personal diary. Through a single picture, I was able to depict much more than by writing: the weather, the atmosphere, the mood of a person or even small details that I noticed along the way.
I studied one semester of my high school abroad. There, I could fortunately attend photography as an “art subject”. They taught me how to use the dark room, where I spend numerous hours learning how to develop photos. For some time, I was considering studying photography, but in the end decided not to. But the passion stayed and wherever I went, my camera went too.
Taking photos of dancers is a new one for me. I started by coincidence. If I remember correctly, the first event I photographed was a flash mob in Aupark (shopping centre in Bratislava) around 3 years ago. My best friend Denisa, better known as Denisa Mzungu, was a part of this performance and I went there just to see her. This was a perfect opportunity to try a new camera that I bought around that time. I recall, that the pictures I sent her were kind of passing around to other dancers and I received a good amount of positive feedback. Shortly after, Monika from Mondance started calling me to shoot their backstage activities. That´s how it started. Looking back, I don´t understand know why she put so much trust into me. I appreciate it a lot. Of course, I also need to say that if it wasn´t for Denisa and Piggo, I would´ve never started shooting dance. Those are the people that made incredible impact on me and I am truly grateful for that.
A dancer from your perspective. What are you looking for and what catches your eye?
I love spontaneity. How they can dive deep into their dance and filter-out everything else. That´s when the best pictures are created. When they are focused solely on dancing and the feeling that surges from it. When they forget about how they look and their emotions take over.
If you could choose a dancer to shoot with, who would you choose? And can you tell us what would you create?
It would probably be a group of dancers not a single one. I like taking pictures of crowds. It´s harder but the results are unique.
I think I would enjoy shooting the best Czechoslovak dancers for several covers of Czechoslovak Vogue. To connect fashion and dance, and to see, for a change, something different than just models.
Aesthetics and dance. What does this mean to you?
Dance as any other art form is very subjective. It´s hard to say what is aesthetic and what is not. While shooting, I don´t really pay a constant attention to this. I imagine that if I did that, some snapshots would completely escape me. In my opinion, it´s much better to stay present and everything else come naturally. Do not focus on too many things at the same time. You can very easily become paralyzed and not do anything properly anymore. Just like in dance. When a dancer is primarily focused on how he looks and what face is he making and not on the music or his movement, it´s actually the aesthetics that suffer the most.
Do you attend dance classes? Are they helpful for your photography? How do you connect them?
Yes, when I have time, I do. Dance gives me so much. I often feel like it stimulates different parts of my brain, it´s rewarding and liberating at the same time. Lately, I´ve been attending mainly Spicylicous. It´s a beautiful concept created by Chilli.
Concerning my work, the classes are a great contribution. The more I understand about dance, the better I can capture it.
If a photographer receives an assignment to take picture of a dance that he does not know, you can tell by the result. That´s why it´s so important for dance events to book photographs that really understand dance. Of course, a good photographer can do everything, but the ability to understand dance is of an enormous worth.
Do you have any favorites, when it comes to events? If yes, why? Is the visual presentation of an event important?
Universal Playground. It´s not just an event, it´s a global project by Piggo and Nikki (Nikki Awandee). I am excited that I can witness it from this close.
The visual part is definitely important. Oftentimes I see it as an unused potential. They say, that you should not judge a book by its cover, but when it comes to events, it´s the opposite. The first contact you have with a potential costumer is visual. It should be inviting. To engage new audience, that never heard about the event, and to reassure the old audience that it was worth coming to. If the organizer thinks that the visual part does not play an important role in the attendance or in the reputation – he is lying to himself. And what´s worse, he is wasting an opportunity, which can only improve his event.
Party vs. battle? What photos are better and how does the mood change?
Both situations are individual. I wouldn´t really prefer one before the other. I love balance of the two. Battle is more about immortalization of dance, party is more about releasing. That´s why I enjoy party more right now. It´s a place to experiment. But in the end, it always comes down to the people and how they are feeling. When the emotion is present, the photos will capture it too.
When do you see yourself in 10 dance years?
Ten?! That´s crazy, I can´t see that far. In life, so much can change in a matter of few months, not even talking about few years. Dance multiplies this. At least for me. I definitely see myself richer in dance-related experiences. Whether in the form of photographs, dance on its own or great events.
Dance is a beautiful thing and I cannot (and don´t want to) imagine my life without it. After a decade, you will surely find me somewhere around it.
Kristína Gromová (Skaja) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
