Za svoje pôsobenie na tanečnej scéne som pochodil desiatky podujatí. Stretávam rôznych tanečníkov, rôzne systémy súťaženia, rôznych fanúšikov či množstvo iných rôznorodostí. A jednou s týchto rôznorodostí sú aj rodičia. Áno. Tí, ktorých pravidlne stretávam na podujatiach. Tí, ktorí obetujú svoj čas a energiu na to, aby ich ratolesti mohli tancovať. Ale rovnako tí, ktorí vykrikujú na porotu “hanba porote” alebo prídu za mnou ako moderátorom a kričia na mňa, že ich skupina nemala skončiť na 5.mieste a že výsledky sú zmanipulované, pokrčia mi moderátorsky papier a hodia ho do mňa. Toto všetko píše život. A čím viac si ich všímam, tým viac zisťujem, že im chcem venovať svoju pozornosť a dozvedieť sa o nich viac. Aj preto som vyspovedal maminu dvoch mladých a veľmi šikovných tanečníc, Slávku Kočanovú, ktorá je pravidelnou návštevníčkou tanečných podujatí po celom Slovensku. A čo som zistil, to sa dozviete nižšie. 

Už zopár rokov sa pravidelne stretávam s tebou a tvojimi dvomi dcérami na tanečných súťažiach. Ako sa k streetdance dievčatá dostali? Ako sa ti páči táto komunita? Si rada že sú tvoje dcéry súčasťou takejto scény? Už je to asi päť rokov, čo sme sa boli prvýkrát pozrieť na vianočnú show D.S.Studia v Košiciach. Vystupovala tam moja krstná dcéra Miška a Dianka – DidiKa tam mala 4 roky. Počas vystúpenia chvíľami ani nedýchala a keď začala tancovať, nevedela prestať. O rok na to sme ju zapísali k najmenším špuntom, no dlho tam nepobudla, trénerka usúdila, že by kľudne mohla ísť k starším deťom. Dodnes si pamätám, keď som súhlasila s tým, že nám nevadí, ak Dianka bude niekde vzadu /nebude zavadzať :-)/, hlavne nech ju to baví a naučí sa niečo nové. Na naše prekvapenie, bola na vystúpeniach vždy vpredu a keď sa na prvých majstrákoch dostala v sóle hneď do finále a s Peťkom Kobularčíkom vyhrali svoj prvý majstrovský titul v kategórii hip hop duo deti, bolo nám jasné, že tanec – streetdance pre ňu nebude len obyčajný krúžok. Lara sa pre hip hop rozhodla spontánne na Majstrovstvách sveta v Rimini. Mala niečo cez päť rokov a v jednej talianskej reštaurácii z nej vyšla taká romantická veta: ”Mama, aj ja chcem reprezentovať!” K tancu ju teda doviedla jej staršia sestra a celá tá paráda okolo :-). Streetdance komunita sa stala našou širšou rodinou, keďže trávime veľa času na tréningoch, jamoch, súťažiach, battloch. Dá sa povedať, že je súčasťou našich životov, čo je pre naše okolie dosť nepochopiteľné a čudné :-). Ale našťastie je nás viac takých “čudákov”, ktorých spája streetdance, láska k tancu a hudbe. Je to také prirodzené zbližovanie sa, ak sa tomu nebránite a baví vás to. Dievčatám sa páči, keď niekto hovorí ich “jazykom”. Aké sú podľa teba pozitíva “byť súčasťou tanečnej scény” a aké sú naopak negatíva? Pozitíva tanečnej scény vidím v možnosti zdieľať čokoľvek, čo so streetdance súvisí – radosť, pocity, skúsenosti, inšpirácie. A samozrejme, je dobré mať niekoho, kto ti rozumie. Stále je veľa ľudí v našom okolí, čo má na hip hop vyhranený názor a aj tu platí, čo nepoznáš a nechceš poznať, to odsudzuješ. Preto sa snažíme aj v tom našom okolí robiť malú osvetu :-). Tanečná scéna je niečo, čo spája a združuje, v rámci nej sa vzájomne podporujete, informujete a spolupracujete, čo je veľké pozitívum. Za negatívum považujem, ak vzájomná podpora a spolupráca nefunguje a naopak, nastúpi tvrdý konkurenčný boj, čo môžu pociťovať aj deti a aj my rodičia. Mne osobne vadí, ak sa akékoľvek aktivity berú príliš komerčne. Na to si dávame pozor, pretože táto konzumná doba na nás a naše deti číha na každom kroku. A všetci sme len ľudia a každý potrebuje platiť účty, no treba si uvedomiť, že na konci reťazca sú deti. A ak to nemá byť len o peniazoch, ale o niečom, čo má zmysel a poslanie, vždy existuje stredná cesta. Mudrujem :-)))) Myslíš, že súťaženie v tanci je pre deti dobrá vec? Aké vidíš výhody a aké nevýhodi súťaženia? Súťaženie je istý spôsob porovnávania sa s ostatnými, čo z môjho pohľadu profesionálneho kouča nie je najlepší spôsob, ako sa v tom čo nás baví rozvíjať, zlepšovať a zároveň si to aj užívať. Porovnávanie sa s ostatnými v nás zabíja vlastnú kreativitu a jedinečnosť. Asi viete, čo tým myslím, ak tanečník nedokáže byť sám sebou….? Preto sa snažím dievčatám vysvetliť, že v súťažiach, battloch, nejde o porážku ostatných, ale o prekonávaní samých seba. Ak to tak vnímajú, tak súťaženie ich môže posunúť ďalej a môžu si ho užiť aj keď nič nevyhrajú a dokonca sa môžu tešiť aj z toho, keď vyhrá ich kamarát. Nie porovnávať sa, ale nachádzať inšpirácie a podnety u druhých pre seba. Najdôležitejšie pre nich je, užiť si to, oceniť kvality “súpera” a dať mu rešpekt. Dianka sa ma už častejšie po súťaži zvykne opýtať: Mami, bola som lepšia ako minule? A moja odpoveď znie: A čo si myslíš ty? A vtedy si začína v tanci rozumieť aj ona sama. V poslednej dobe sa stretávam s negatívnym názorom na hodnotenie poroty. Porota nikdy nebude objektívna, môže sa k objektivite len približovať. A my jej rozhodnutia môžeme rešpektovať, alebo sa na súťaženie vykašleme. Ak budeme na súťaže chodiť porážať súperov, v prípade výhry porotu oceníme a v prípade prehry bude pre nás neobjektívna a neprofesionálna. Ak naučíme deti prekonávať samé seba, budú si to viac užívať a bude sa im viac dariť. Dievčatám opakujem, aby hodnotenie v žiadnom prípade nebrali osobne. Čo sa týka tréningov a aktivít v tanečnom svete – vyvíjaš na tvoje dcéry nejaký nátlak aby sa nevzdávali, alebo ich nechávaš, nech sa samé rozhodnú, ako budú k tancu pristupovať a nechceš do toho nejako extra zasahovať? Dianka má desať rokov a Lara osem. Ak sa Dianky opýtaš každý deň, či chce ísť na tréning, odpovie vždy rovnako nadšene “áno”. Lara ešte občas uprednostní Barbieny, ale ona má zvláštny šiesty zmysel. Učí sa pozorovaním. Slovo nátlak by som pozmenila za vytváranie príležitostí. Vzhľadom k ich veku je pre nich stále ťažké sa na tanečnej scéne orientovať. Vyhľadávam im príležitosti a inšpirácie a snažím sa ich podporovať a prehĺbovať v nich vnútornú motiváciu. V našom slovníku koučov sa to nazýva práca na emočnej väzbe k tomu, čo nás baví. U detí je to obzvlášť dôležité, oveľa dôležitejšie ako ich motivovať zvonku nejakými odmenami. Vnútorne v nich zapaľovať vášeň k tomu čo robia. Potom sa rozhodujú úplne samostatne. Chceš ísť na tréning užiť si tanec a kámošov, alebo budeš sedieť pri tablete a pred telkou? U nás je to viac než jasné. Viem že je to citlivá téma, ale zaujímalo by ma, či pozoruješ pri rodičoch iných detí nejaké postupy, ktoré podľa teba nemusia vplývať na mladého človeka správne? Neprináleží mi hodnotiť iných rodičov. Nerada posudzujem a škatuľkujem. Vo všeobecnosti sa však u nás opakujú staré vzorce správania a stereotypy, ktoré sme zdedili po našich rodičoch a ktoré si pamätáme z nášho detstva. Tlak na výsledky, úspech, porovnávanie s ostatnými, prehnané emócie, nedostatočná komunikácia, prílišné chválenie sa, alebo kritizovanie, materiálne odmeňovanie, nerešpektovanie jedinečnosti každého dieťaťa. Všímam si ale, že rodičia detí, ktorým sa viac darí, a nie len v tanci, a ktoré dokážu v pohode zvládnuť aj prehru, majú veľa spoločného. Najdôležitejší je asi záujem a láskavá podpora v tom, čo robia a čomu sa venujú. Deti nám rodičom a trénerom nastavujú zrkadlo, stačí sa prizerať a uvedomovať si v tom celom našu zodpovednosť. Ty ako rodič, ako vnímaš tanečné podujatia na Slovensku? Ak by si mohla, čo by si na nich zmenila?  Tanečné podujatia vnímam asi podľa toho, kto je organizátorom a čo je cieľom akcie. Vnímam podujatia “povinné” – IDO podujatia a súťaže, ak sa chcete zúčastniť majstrákov, musíte absolvovať povinnú jazdu na pohárových súťažiach. Aj to má svoj význam. No a potom sú také slobodnejšie, no o to komerčnejšie záležitosti, kde sa deti môžu aj veľa naučiť v rámci workshopov a v battloch ukázať, čo všetko sa naučili a ako sa v tanci posunuli. S týmito komerčnými akciami sa v poslednej dobe akoby vrece roztrhlo a niekedy mám pocit, že sa už ide na úkor kvality a profesionality. Decká ale aj rodičia tieto veci nevedia častokrát odhadnúť. Vyznať sa v pravidlách, harmonogramoch a poplatkoch za účasť na podujatiach je hotové umenie. Ja by som ale nič nemenila, myslím, že sa to prirodzene a intuitívne prečistí. Je to vývoj. Prečo si myslíš že by mali rodiča svoje deti podporovať v tanci?  A prečo nie? Je to jedno, či je to tanec, alebo iné zmysluplné aktivity, ktoré ich bavia a rozvíjajú ich schopnosti, zručnosti, či talent. Každá podpora, prejavený záujem o deti sa raz vráti a najkrajšie je to vtedy, keď to najmenej čakáte. Poznám rodičov, ktorí by o tom vedeli veľa rozprávať :-).
Miroslav Janík (Otec Mirec) – Instagram Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese: info@tanecnascena.sk