Tanec a hudba tvoria nerozlučnú dvojicu. Už odmalička pociťujeme túžbu hýbať sa vždy, keď počujeme našu obľúbenú pesničku. Rytmický pohyb do hudby je pre nás ľudí tak prirodzeným javom, že málokto z nás sa zamyslí nad tým, ako je vôbec možné, že nás hudba núti hýbať sa. Prečo potrebujeme klopkať nohou do rytmu alebo tancovať? A ako to, že sa pri tom cítime tak dobre? Prečo v nás toto nutkanie vyvoláva slasť?

Existuje mnoho teórií, ktoré sa snažia objasniť tento fenomén. Jednou z nich je štúdia kanadského vedca Thomasa Matthewsa, ktorý sa snaží vysvetliť nutkanie hýbať sa do hudby pomocou groove. Článok o jeho výskume sa nám veľmi zapáčil a preto sme sa oň  s Vami chceli podeliť.

Groove vedci definovali ako príjemnú túžbu hýbať sa do hudby a výskum dokázal, že rytmus je pre groove to najpodstatnejšie. Hudba je ale predsa aj harmónia, tóny, melódia, štruktúra, vystupovanie a mnoho ďalších vecí. V sérií štúdií, sa Matthews a jeho kolegovia snažili pozrieť až za rytmus a rozmotať spleť emotívnych a motorických častí groovu.

© Elena Cornila

„Napätie medzi pravidelnosťou a nepravidelnosťou nôt núti naše emočné a pohybové komponenty odpovedať na hudbu.“  ( Thomas Matthews )

Rytmus a groove

Termín groove nám pripomína konkrétne typy rytmov ale aj spôsoby akými sú tieto rytmy hrané. Vieme, že existujú dva dôležité rytmické nosiče groovu: pravidelný beat a synkopa.

„Synkopa je v hudbe rytmický útvar, pri ktorom prízvuk pripadá namiesto ťažkej doby na ľahkú dobu.“(Wikipedia)

 Beat je chrbticou rytmu, na ktorej sú postavené ostatné časti. Jeho pravidelnosť umožňuje poslucháčovi alebo muzikantovi predpovedať časovanie budúcich nôt, čo zaručuje jednoduchšiu synchronizáciu ich pohybov s hudbou a ostatnými muzikantmi.

Avšak, nota na každom jednom beate nie je podmienkou, ktorú potrebujeme na to aby sme beat cítili. Keď noty skáču pomedzi beaty a nie sú uložené priamo na ne, vzniká synkopa. Tento jav vytvára napätie medzi predpovedateľnosťou beatu a nepredpovedateľnosťou nôt. Je to napätie, ktoré nás dokáže vtiahnuť do hudby a donúti nás na ňu reagovať.

Maria Witek, ktorá je vedkyňou na University of Birmingham, dokázala, že nie každý stupeň synkopy ľudí dostane „do varu“. V svojej štúdií vystavila ľudí 50 rôznym rytmom, ktoré zahŕňali rôzne stupne tohto javu. Po počutí každého z nich účastníci výskumu vyhodnotili, ktorý z nich ich rozhýbal najviac a koľko radosti pri nich cítili. Keď tieto hodnotenia spracovali do grafov, vznikla jasná línia v tvare U. To znamená, že najlepšia reakcia bola na rytmy so stredným stupňom synkopy.

Hľadanie zlatej strednej cesty

Výsledky naznačujú, že existuje zlatá stredná cesta. Ak skladba obsahuje príliš veľa synkopy, rytmus začína byť príliš nepravidelný a nevieme sa naň naladiť. Pokiaľ neobsahuje dosť synkopy, je príliš odhadnuteľný a nudný, ako metronóm.

Metronóm je mechanický, elektro-mechanický alebo elektronický prístroj s kyvadlom, ktorý rovnomerne odklepáva rytmus hudobnej skladby (najčastejšie každý úder označuje jednu štvrťovú notu). (Wikipedia)

Tento rovnovážny stav napätia medzi synkopou a pravidelným rytmom nás tiahne k interakcii s hudbou. Radi skúšame či sa naše predpovede ohľadom budúcich tónov vyplnia. A čím lepšie pokúšať naše odhady ohľadom rytmu než tancom?

Ale čo ostatné aspekty hudby? Ak vyskúšame tie isté testy s akordmi, vytvoria výsledky rovnaký graf v tvare U? A dokážeme nájsť dokonalý bod, kedy budú v súlade všetky časti hudby?

V kontexte groovu sa Matthews a jeho tím ďalej rozhodli preskúmať harmóniu (noty hrajúce v rovnaký čas, ktoré vytvárajú akord), pretože ju považujú za silný emocionálny faktor. Jeden akord nás prinúti cítiť sa šťastne, napäto alebo dokonca vyvoláva komplexné emócie ako je napríklad nostalgia. Na druhú stranu, jeden akord nás v žiadnom prípade nedokáže rozhýbať, nech je akokoľvek zložitý. To nás vedie k otázke, či sú emočné a motorické aspekty groovu ovplyvňované rôznorodo.

Aby na túto otázku zodpovedali, vytvorili online anketu, v rámci ktorej účastníci počúvali hudobné ukážky s tromi úrovňami synkopy a tromi úrovňami harmonickej komplexnosti. Po vypočutí účastníci zhodnotili, ako veľmi sa chceli po každej ukážke hýbať, ale aj to, koľko pôžitku pociťovali.

Štúdium harmónie

Výsledky vytvorili obrátený graf v tvare U pričom vnímali rytmickú komplexnosť, nie harmonickú. Bolo však potvrdené, že rytmus a harmónia dokážu spolupracovať, keďže rytmus mal najväčší vplyv na hodnotenia práve vtedy, keď bol v spojení so strednou zložitosťou akordov.

Výsledky podporujú ideu, že aspekty groovu môžeme ovplyvňovať rôzne. Rytmus bol hlavným faktorom, keďže vplýval rovnako na chuť sa hýbať ako na potešenie poslucháča. Harmónia, na druhú stranu, vplývala najmä na emotívnu zložku groovu, čoho výsledkom bola chuť hýbať sa. To znamená, že zvýšenie potešenia harmóniou môže spôsobiť častejšie dosiahnutie groovu.

To bol úryvok z článku Thomasa Matthewsa o tom, prečo nami hudba hýbe. Za preklad článku ďakujem Mišimu Zollerovi aka Krishpinovi. Originál v angličtine si môžte pozrieť tu: https://cosmosmagazine.com/biology/into-the-groove-why-music-makes-you-move . Hudba je neoddeliteľnou súčasťou tanca a preto pevne verím, že hlbšie porozumenie hudby a jej vplyvu na nás, nám pomôže v našom tanečnom napredovaní.


Redakcia Tanečnej scény – Instagram

Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:

info@tanecnascena.sk