Každý z nás už nejakým spôsobom za tancom cestoval. Či už je to vrámci našej domoviny, okolitých krajín či ďaleko za hranicami, dovolím si povedať, že každý výlet za tancom je pre nás veľmi prínosným. Cestovanie nám napomáha k tanečnému rastu a obohacuje nás o drahocenné skúsenosti a zážitky. Niektorí z nás sú v cestovaní zbehlejší a svojimi príbehmi zo zahraničia nás môžu inšpirovať. Preto som oslovila Denisku Mzungu, Piklu a Emiku aby s nami zdieľali ich skúsenosti zo sveta 🙂 .
Ako ovplyvnilo cestovanie tvoj tanec?
Deniska: Na to, aby som sa niečo vôbec naučila o afro štýloch, som musela vycestovať. Tam iná možnosť ani nebola. Vďaka tomu som spoznala mnoho ľudí, ktorí ma inšpirovali, naučili veľa vecí, spoznala som komunitu, pochopila kultúre. Okrem toho, mi cestovanie umožnilo pracovať na väčších projektoch alebo pracovať práve s umelcami, ktorí sú mojimi idolmi, čo ma samozrejme kozmicky posunulo ako tanečníka v rôznych smeroch.
Pikla: Tak v prvom rade by som povedala, že cestovanie mi otvorilo oči a spirit. Je neskutočne krásne vidieť ako ľudia v iných krajinách vnímajú tanec, či samotný tréning alebo battle. Veľmi ma baví spoznávať, zaujímať sa, klásť otázky, prečo niečo berú tak a zase tamto inak.
A čo sa týka vplyvu cestovania na môj tanec, cítim sa čím ďalej tým viac slobodnejšia. Konečne sa začínam nachádzať v tanci ako takom (každý tanečník asi vie, že je to dlhý proces nájsť to pravé JA). Vplyv zahraničia ako takého na môj tanec ako taký je určite aj v štýle. Spoznávam nové štýly, nové metódy, nových ľudí a toto všetko ma inšpiruje. Takže môj tanec sa zmenil. Ale to je asi normálne v rámci vývoja tanečníka, či už sme doma alebo v zahraničí. Čo však nie je rovnaké, je ten pocit počas tancovania. Teraz s odstupom času vnímam to, že doma som mala jednu víziu tanca, ktorú som nasledovala. So zahraničím som zistila, že ich je neskutočné množstvo a tak si idem svoje.
Emika: Keď príde na cestovanie a tanec tak sa mi vyčarí úsmev na tvári. Pamätám si, keď som ako 15 ročná prvýkrát vycestovala za tancom do zahraničia. Mala som pocit, že som navštívila inú galaxiu (haha). Každá krajina, každá tanečná scéna je niečím výnimočná a niečo ma naučila. V období, keď som mala pocit, že neviem kam smerujem, neviem čo chcem dosiahnuť a dokonca som sa necítila komfortne so svojím tancom som začala cestovať hlavne do Nemecka a Holandska a tam som pochopila akým smerom sa chcem uberať. Chcela som posúvať seba (tanečne aj osobnostne) aby som následne mohla prísť naspäť na Slovensko a zdieľať čo som sa naučila. V zahraničí ma nakopávalo hlavne to, že ma nikto nepozná, nikto nič neočakáva a paradoxne aj to, že som tam veľakrát zažila väčší support ako doma. No najlepšie na tom celom je stretávať toľko inšpiratívnych ľudí a sharovanie naších kultúrnych hodnôt, skúseností, zážitkov a knowledge. Som vďačná za každú jednu sekundu keď som mohla reprezenzovať seba a svoju krajinu a každému tanečníkovi odporúčam cestovať, objavovať a sharovať. Cestovanie ma naučilo väčšej zodpovednosti, samostatnosti a otvorenosti.
Najsilnejší zážitok zo zahraničia ?
Deniska: Keď som prvý krát videla to, čo som sa učila ale v prirodzenom prostredí danej kultúry (v Afrike) – mimo tanečného štúdia a v štáte, odkiaľ ten štýl pochádzal. Deti na ulici ma dostali najviac. Tancovali čisto z radosti.
Emika: Ťažko povedať, že ktorý zážitok zo zahraničia najsilnejší lebo každý z nich bol iný a niečím výnimočný. Ale najkrajšie spomienky mám na Flavouramu čo bol aj môj prvý zahraničný battle. Na battles v Düsseldorfe ako Let the Dance Talk alebo Me against the world kde som prvý krát zažila battle s netradičnými konceptami a samozrejme SummerDanceForever kde som zažila takú atmosféru a emócie, ktoré ma dobíjali a inšpirovali ešte dlhú dobu. Najviac sa mi páčilo ako v istých momentoch šlo ego bokom a ostal len tanec, pokora a rešpekt .
Pikla: Najsilnejší zážitok zo zahraničia. Hmm je ich viac. Ale ak rozprávame o tanci, tak to bolo toto leto keď som sa dostala do finále battle afrohouse/ kuduro kategórie v Paríži na Afreeka Best Dance Camp. Už celkovo kemp bol jeden obrovský zážitok, noví ľudia, ktorí zdieľajú rovnakú vášeň pre moderné afro štýly ako vy. No keď som v semifinále tancovala proti Camillovi (tanečník z Angoly- real afrohouse a kuduro, akoby som tancovala proti Angole samotnej 😀 ), pamätám si proste len na ten neskutočný pocit, keď všetci ľudia vrieskali, pamätám si na tú podporu! Mala som pocit akoby ma prijali medzi seba. Viem len, že som proste sedela na tej zemi na konci môjho vstupu a cítila som tú zem triasť sa od toho burácania. A pamätám si ešte na vetu od Denisky Mzungu po battli: „Pikla, ty si dala dole Camilla kokoos ty si vo finále“ :D. Avšak musím povedať, že najdôležitejšie v tomto battly nie je pre mňa to, že som bola vo finále (aj keď jasné, že sa z toho neskutočne teším) , ale ten MINDSET, ktorý sa v mojej hlave spustil. Neviem to opísať len viem, že to bolo silné. Akoby sa niečo spustilo v mojej hlave a mala som pocit, že som NEPORAZITEĽNÁ a že všetko je možné!! Neviem ako, kedy, prečo, viem len, že tento pocit chcem zažiť ešte veľakrát.
Čo by si poradila ľuďom, ktorí by chceli vycestovať ?
Emika: Ľuďom, ktorí by chceli vycestovať by som poradila aby vycestovali 😀 . Neexistuje návod ako to spraviť, ako najlepšie ušetriť. Podľa mňa treba vyskúšať, zažiť a poučiť sa. Ale čo mne osobne pomohlo boli kamoši tanečníci zo zahraničia. Vždy keď som išla do danej krajiny, snažila som sa spojiť s niekým z miestnych tanečníkov a tí mi dali užitočné rady. Medzi aplikácie, ktoré využívam pri cestovaní patrí napríklad Spendee. Táto aplikácia mi pomáha kontrolovať všetky moje výdavky. Cashback appka mi zase pomáha ušetriť peniaze. A ďalej klasiky ako TripAdvisor, Booking…
Pikla: Priznám sa, že ja asi nie som moc dobrým radcom v tomto. Pretože väčšinou cestujem s myšlienkou „dajako bolo, dajako bude.“ Nemám v sebe to tlačidlo, ktoré vraví : „môže sa ti stať toto a tamto, dávaj si pozor na to a na hento, atď.“
Asi som veľmi naivná, ale verím v to, že vždy sa nájde niekto, kto vám pomôže ak fakt treba. Veď sme všetci ľudia, všetci rovnakí, všetci na jednom svete. Ale áno s postupom času, človek pochopí možno viac čo si môže dovoliť a čo nie.
Ale ako už by som mala dať zopár malých rád tak tie by boli:
- Financie- ako ušetriť : ak sa chceme niekde dostať a je to možné a dostupné tak choďte pešo a neutrácajte na transport. Nepapkať v reštauráciách ale radšej si nakúpiť v Lidli a navariť.
- Aplikácie – možno tak kiwi.com na porovnávanie leteniek a google maps na nájdenie trasy ale aj tam je možné ušetriť baterku na telefóne a na cestu sa jednoducho spýtať ľudí okolo seba (nikdy neviete na koho natrafíte a zrazu máte kamošov a kontakty).
- Postrehy- nebojte sa opýtať vašich známych, či nemajú v krajine, ktorú chcete navštíviť nejaké kontakty, človek nikdy nevie. Poprípade jednoducho dať na instagram story, že niekam idete a či niekto niečo vám nevie odporučiť. Sociálne siete môžu byť veľmi užitočné!!!
Deniska: Ja som na letenky do Afriky striehla určitú dobu a dostatočne v predstihu, aby tá cena bola čo najnižšia. Čo sa týka očkovaní, tam sa tiež dá ušetriť. Na vakcínu proti žltej zimnici mi google odporučil isté pracovisko, ktoré tvrdilo, že je jediné oprávnené na tento typ očkovania (u nich stálo 100€). Najlepšie je pýtať sa ľudí, ktorí to už absolvovali, tak som napísala jednej Slovenke, čo žila v Keni. Povedala mi, že je to hlúposť. Vakcínu som si kúpila v lekárni za nejakých 15€ a všeobecná lekárka mi ju vpichla za 0€ .
Žiješ dlhšiu dobu v inej krajine. Ako vnímaš ľudí zo zahraničia? Vedia byť nápomocní?
Pikla: Rok čo žijem v Tourcoing, Francúzsko a musím povedať, že mám šťastie na ľudí. Ale tiež mám chuť takto povedať – „Ako si zariadiš, tak máš!“ Ak chceš byť obklopený ľuďmi ktorí vymýšľajú, ohovárajú a hádžu ti polená pod nohy tak buď. Ja na to však nemám čas a ani energiu. Necítiš toho človeka, tak to nechaj tak.
Ďalej ochota ľudí pomôcť. Tak ja môžem povedať za Francúzsko. Napríklad inštitúcie ako škola alebo administratívne veci. Je tu obrovský rozdiel v porovnaní so Slovenskom. Vo Francúzsku rešpektujú ľudí oveľa viac ako u nás. Jednak, že je to v ich mentalite (byť stále slušní) a druhá vec proste nemôžu si to dovoliť. Najväčší rozdiel pociťujem na univerzite. Profesori sú ochotní, vysvetlia a nevrieskajú po mne, že na túto otázku by som mala dávno poznať odpoveď. Veď neexistuje hlúpa otázka, iba hlúpa odpoveď.
Na čo si však treba dávať pozor (to možno všade) je správny výber kamarátov. Ja tým, že rada rozprávam a som úprimná (až moc niekedy možno ) som nemala problém proste povedať aj také veci, čo ľudia využili proti mne. Teraz si už dávam oveľa viac pozor komu, čo a ako poviem. A možno to je tým, že som staršia ale viem, že veľkú zásluhu na tom má práve ten pobyt v zahraničí.
A ak sa bavíme o tancovaní, tak podpora je tu veľká. Ak vidia, že na sebe makáte a chcete ísť ďalej, ponuky sa len hrnú. Ale POZOR aby vás zase nevyužili. Bojujte za svoju cenu, profesionálny tanečník je veľmi ťažké povolanie a treba byť za to aj adekvátne ohodnotený. Netreba sa nechať! Myslím, že viem o čom hovorím, keďže mnohokrát ma kamoši vo FR zjazdili, že som sa nechala obabrať. Ale to patrí k experience. Samozrejme nepreháňať to. Ale nájsť správnu rovnováhu.
Asi posledné slová z mojej strany. Ak to tak cítiš. Choď si svoje. Hore hlavu. Makaj. A so všetkou skromnosťou buď na seba hrdý ak sa ti to podarí.
Martina Lieskovská (Maťka) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
