Slovenská sociologička Zuzana Kusá vydáva v roku 2018 esej Za ostrou hranicou, v ktorej komentuje súčasný stav našej spoločnosti. Kľúčové slovo: privilegovaní. V podcaste Ľudskosť z trinásteho januára 2021 sa moderátorka Barbora Markošová rozpráva s novinárom Jurajom Čokynom o marginalizovaných komunitách. Spomínajú knihu Za ostrou hranicou. Kľúčové slovo: uvedomenie. Ja, rok 2022, COVID karanténa, spojenie podnetov pri rozmýšľaní nad tanečnou scénou. Kľúčové slovo: sebareflexia.
Privilegovaní
Či chceme alebo nie, na tanečnej scéne existujú tanečníci, ktorí sú privilegovaní. Ich privilégium spočíva v tom, že sú úspešní, čo im zaručuje priestor. Priestor tancovať, živiť sa tancom, vyjadrovať sa, byť v pozornosti. Ale kto je vlastne „úspešný tanečník“?
Základom úspešného tanečníka je to, že vie dobre tancovať. Tanečná scéna je komunitou, ktorá je do veľkej miery založená na tom, že sa všetci snažíme v tanci zlepšovať. Práve preto je súčasťou našej kultúry toľko tanečných hodín, workshopov a tréningov. Byť v tanci dobrý je predsa to, čo robí z normálneho človeka tanečníka. Máme pocit, že bez toho, aby to niekomu šlo, to väčšinou ani nemá zmysel. Určite poznáme známe diskotékové: „Ja nejdem tancovať, veď to neviem.“
Ako dokážeme, že je niekto dobrý tanečník? Hodnotením, porovnaním, súťažou. Battle alebo iné súťaže sú pre nás „objektívnym meradlom“ toho, či je daný človek dostatočne schopný. Je to pochopiteľné, tanečné akcie sú grom nášho spoločenského života, navyše, častokrát sa naozaj zdajú byť spravodlivými, veď je tam porota, hodnotenie, pavúk.
Víťazi battlov, samozrejme, rýchlo naberajú popularitu. Začínajú byť učiteľmi, je pre nich ľahké opätovne battle vyhrať, pretože si na nich ľudia „dávajú pozor“, a zrazu získavajú možnosť radiť tým, ktorí ešte v tejto privilegovanej pozícii nie sú. Tanečná komunita sa delí na tých, ktorí vyhrávajú a tých, ktorí končia v semifinále, osmičke, šestnástke či preselekcii. A potom sú ešte tí, ktorých súťaženie vôbec nezaujíma.
Uvedomenie
Battlová elita má na tanečnej scéne kľúčovú úlohu. Keďže ich je vidieť aj počuť, podieľajú sa na smerovaní celej scény. Otázka znie: Dokáže tanečník, ktorý je súťažne úspešný, dobre zvládať všetky úlohy, ktoré musí plniť? Poznáme tanečníkov, ktorí sú skvelí battleri, nie najlepší učitelia, poznáme tanečníkov, ktorých názory sú, povedzme, radikálne, no aj tak vedia vychovávať skvelých tanečníkov. Najdôležitejším meradlom však aj tak nakoniec zostáva súťaž.
Reflektuje teda hierarchia v tanečnej scéne skutočné schopnosti tanečníkov? Dokáže battle reflektovať schopnosti tanečníkov komplexne? Majú teda mať priestor zažiariť iba tí, ktorí sú „dobrí“?
Smerovanie k elitárstvu kradne „neúspešným“ a nesúťažiacim miesto na scéne. Jama, ktorá vzniká v rámci komunity, je potom živená opakovaním tých istých mien a opieraním sa o argument „úspechu“.
Príklad: jednou z najčastejších rád, ktoré dávajú úspešní tanečníci je: „Buď pokojný.“, „Buď sám sebou.“ alebo „Take it slow.“ (pozri napr. toto video od Nickela Yudata). Pozícia, z ktorej radia úspešní tanečníci je však úplne iná, ako tá, v ktorej sú tí „neúspešní“. Tanečník, ktorý je úspešný battler, príde na battle s predpokladom, že postúpi cez preselekciu, že sa zabaví, že možno niečo vyhrá, že bude sledovať svoj stav počas battlovania, nemusí ho až tak zaujímať výsledok battlu, pretože už má istú reputáciu. Je preňho ľahké hovoriť, že stačí byť sám sebou, pretože jedna z jeho výhod je práve to, že je sebou. Battle je pre neho hra. Na druhú stranu, tanečník, ktorý v battloch až tak úspešný nie je, často príde na battle s tým, že si možno zatancuje 45 sekúnd a pôjde domov, zažíva stres, je možno demotivovaný ešte predtým, ako začne tancovať, ale neustále cíti to, že strašne chce. Battle je pre neho „otázka života a smrti“.
Zuzana Kusá píše: „Človek je koleso, ktoré sa roztáča samo. Rozhoduje motivácia, vôľa, osobná zodpovednosť. Podmienky sú vedľajšie. Sú len výhovorkou tých, čo zlyhali.“ Keď chceš byť úspešný, musíš dokázať, že na to máš. To je hip hop. Je to ale možné aj v spoločnosti, kde človek nedostane šancu to dokázať? Kde je prehliadnutý len kvôli tomu, že je iný, že nerobí to, čo ostatní?
Čo s tým? Situácia, do ktorej sme sa prirodzene vyvinuli nie je riešiteľná radikálnym obratom. Prirodzenou cestou ju musíme korigovať tak, aby sme sa hodnotovo neustále vracali k slobode a dávali rovnakú možnosť vyniknúť všetkým, ktorí ju chcú. Tanečná scéna by vždy mala byť inkluzívnym priestorom. Podľa jazykovedca Juraja Dolníka je inkluzívnym priestorom ten, ktorý dáva možnosť zapojiť sa do spoločenského diania všetkým, bez rozdielu.
V praktickom duchu to znamená: vyzdvihnúť a pochváliť aj tanečníkov, ktorí nebattlujú; venovať priestor deťom, začiatočníkom; nechávať učiť a zasadnúť do poroty širšie spektrum ľudí;… – neustále sa snažiť poskytovať priestor všetkým, ktorí ho doposiaľ nemuseli mať.
Sebareflexia
Pozrieť sa na tanečnú scénu kriticky môže byť bolestivé. Mňa samotného to priviedlo k zváženiu toho, ako by som sa mal správať. Cítim zodpovednosť za to, že aj ja som živil elitárstvo, dokonca vidím, že do istej miery je súčasťou toho aj naša platforma.
I keď bolo vždy naším cieľom zachytiť čo najširší záber tanečnej komunity, venovať sa populárnemu znamená rásť. Ako médium sa už dlhé roky ocitáme v ťažkej situácii, v ktorej hľadáme balans medzi hodnotami, v ktoré veríme, a sledovanosťou. Prejavuje sa to v neustálom zvažovaní výberu ľudí, ktorým dáme priestor a vyrovnávaní parametrov ako: národnosť, rod, geografické zázemie, vek, tanečný štýl, crew príslušnosť, predchádzajúce zdieľania, dostupnosť atď. Ak naša snaha nie je dostatočne citeľná, tak len preto, že sme ešte stále nenašli spôsob, ako to robiť dokonale.
Nie pre každého je táto téma novinkou. Je skôr pripomenutím, že (T)tanečná scéna má byť reprezentovaná úplne, vo svojej dokonalej rôznorodosti. Verím, že ak to budeme robiť v bežnom živote, ako jednotlivci, tak to povedie k zlepšovaniu tanečného života celej komunity.
Michal Zoller (Krishpin) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
1 comment