Keď sa odhodláme svoje intímne tanečné zážitky pomenovať slovami, nahlas alebo písanou formou, dejú sa zaujímavé veci. Pri výbere slov často nadobudneme pocit, že presné pomenovanie je v niektorých prípadoch nemožné, narazíme na komplexnosť, ktorej je niekedy príjemnejšie sa vyhnúť, než vyvinúť (potenciálne márnu) snahu o priblíženie zážitku druhej strane (resp. sebe samému). Nie vždy je výber slov šťastný, nie vždy efektívny. No ak je takáto verbalizácia úspešná, spúšťa reťazovú reakciu nových perspektív, ktorá sa v prípade rozhovoru dokonca znásobuje počtom jeho účastníkov.
Tento článok je akýmsi pokusom o pomenovanie mojich zážitkov, ktoré súvisia s témou túžby po uznaní, resp. po externom docenení. Bez ohľadu na to, či bude článok spúšťačom ďalšej reťazovej reakcie, verím, že minimálne poskytne ďalšie zamyslenie na tému, ktorá sa dotýka množstva tanečníkov v rôznych sférach ich života.
Rozhovory o tanci
S Viky Benk každú stredu po Spicylicious.dncrs jamoch detailne analyzujeme naše aktuálne jamové zážitky. Verbalizácia dojmov, ktorá je výsledkom takýchto vitálne dôležitých, neformálnych tanečných rozhovorov (prebiehajúcich popri značne predraženej večeri z Maliny, Delie, občas Langoš Baru), ma priviedla k zisteniu: to, ako dobre som si zatancovala, sa priamo odvíjalo od toho, ako na môj tanec reagovali jeho pozorovatelia.
Spätne som si uvedomila, že nejde o ojedinelý jav a svoju „jamovú úspešnosť” podvedome zakladám na reakcii okolia – na spôsobe povzbudzovania počas vstupu, pokrikoch, gestách. Popri sústredení na svoj vstup periférne pozorujem kruh, v ktorom tancujem, a ktorý sa stáva pomyselným zrkadlom kvality môjho tanca.
Je jasné, že takéto zrkadlo je vysoko nespoľahlivé, už len vzhľadom na fakt, že nie každý tanečník je zvyknutý počas jamu prejavovať uznanie ostatným tanečníkom, inokedy sa v reakcii môže zasa skrývať skôr snaha o hypeovanie než o ocenenie kvality. Skrátka, tým, že svoju kvalitu nevedome a neregulovane posudzujeme podľa reakcií okolia, si zarábame na problém.
Ide o zvláštne preceňovanie perspektívy iných tanečníkov, prenechanie zodpovednosti za docenenie svojho prejavu na iných. To, v akej miere sa takto podceňujeme a zbavujeme zodpovednosti samozrejme súvisí aj s našimi osobnostnými vlastnosťami a psychickým zdravím. Napriek tomu si myslím, že ide o prirodzený jav, ktorý nie je potrebné v sebe prvoplánovo popierať.
Uznanie v komunite
Už samotné slovné spojenie „túžba po uznaní” má negatívny podtón. Automaticky v sebe nesie domnienku, že tanečník cielene prispôsobuje svoj tanec externým podnetom, aby toto uznanie získal. V tanci je nám tiež často prizvukované, že by sme sa mali usilovať o suverenitu (vo význame samostatnosti, nezávislosti, slobody) – tzv. tancovať tak, akoby sa nikto nepozeral. Aj v tomto prípade si však myslím, že by sme nemali vnímať veci čiernobielo. Vždy sa totiž niekto pozerá.
Kruh, crew, skupina či komunita do nášho tanca prirodzene prenikajú, patria k streetovému svetu od jeho počiatkov. Túžba po získaní uznania od komunity ide ruka v ruke s túžbou byť jej súčasťou, spolunažívať, spolutvoriť. Naša túžba po uznaní tiež vyplýva z uznania, ktoré v sebe my sami prechovávame voči ostatným – značí, že rešpektujeme názor tanečníkov, s ktorými prichádzame do úzkeho kontaktu.
V súvislosti s novodobým ponímaním komunity treba, samozrejme, spomenúť aj širšiu sieť kontaktov. Vďaka sociálnym sieťam sa súčasťou našich tanečných životov stávajú aj tanečníci, s ktorými nezdieľame rovnaký fyzický priestor. Externé potvrdzovanie našich kvalít sa tak prirodzene vzťahuje aj na túto zložku nášho života a naberá rôzne virtuálne formy – lajky, komentáre, označovanie, prezdieľavanie.
Netanečníci na párty
Na akcii našej TS Corner Crew som bola svedkom zaujímavej situácie, ktorú spomína aj Otec Mirec v dieli podcastu Verbálny tanec s Potkisom. V popolnočných hodinách sa na parkete v Nu Spirite z objavili dvaja netanečníci (v zmysle laici), ktorí však tancovali tak suverénne a oduševnene, že zo slobody ich prejavu a úprimnej emócie bolo ťažké spustiť oči.
Zábavu tejto trojice zloženej z dvoch netanečníkov a Mirca som sledovala ako nezainteresovaný pozorovateľ. Mala som tak priamy výhľad na slobodu z dvoch uhlov pohľadu: slobodu bez konkrétnej formy a slobodu v rámci konkrétnej formy.
Netanečníci bez spätosti s konkrétnymi tanečnými formami a tanečnými štýlmi nepociťujú potrebu periférne sledovať svoje okolie či vyhľadávať uznanie. (Tým však nenaznačujem, že konkrétne v Mircovom prípade je to naopak). Keď sa však charakter nášho tanca zmení z čisto rekreačného na aktívny či dokonca profesionálny, keď prenikneme hlbšie do techniky a histórie konkrétneho tanečného štýlu, a teda, keď sa tanec pre nás stane istým snažením, môžeme pocítiť túžbu po externom uznaní našich kvalít.
Túžba po uznaní je teda podľa môjho názoru prirodzený dôsledok tanečného skúmania a rešpektu voči tancu a jeho formám. Značí, že nám záleží na tom, aké pocity naším prejavom prenášame na pozorovateľa. Na tom, či je prejav v súlade s tanečným štýlom, v ktorom sa vzdelávame, ktorého vývoj rešpektujeme a ktorý v prípade street danceu aj svojsky interpretujeme.
Záleží deťom na uznaní?
Suverenita v tanečnom prejave (opäť v zmysle samostatnosti, nezávislosti, slobody) sa často sterotypne pripisuje deťom. Myslím si však, že po prvom bližšom kontakte s osvojovaným tanečným štýlom, s komunitou (s učiteľom a ostatnými študentami na hodine) a po dovŕšení určitého veku začína dieťa postupne pociťovať túžbu po pochvale aj v tanci.
V tejto súvislosti sa mi v mysli vynára jeden príklad z perspektívy lektora. S deťmi vo veku 6 až 8 rokov som na záver hodiny zvykla robiť klasický kruh – deti po jednom vchádzajú a freestyleujú. Na jednej z týchto hodín sa mi stalo, že jeden zo študentov sa mi počas celého jeho vstupu neprerušovane pozeral do očí – doslova striehol na každú moju reakciu s cieľom zistiť, či si počína dobre. Reagovala som úsmevom, prikyvovaním, slovným prejavom aj potleskom, čím som mu toto uznanie vlastne poskytla.
Problematiku dynamiky medzi učiteľom/autoritou a študentom v kontexte budovania tanečného sebavedomia už veľmi trefne pomenoval Krishpin v článku K tanečnému sebavedomiu. Zásadným záverom z tohto zážitku je však pre mňa to, že túžba po uznaní sa vkráda do nášho tanečného života už v skorom veku. Jej umelé odstraňovanie mi preto príde ako potláčanie bežnej vývinovej črty tanečníka, popieranie oscilácie medzi suverenitou a záujmom o to, ako náš tanec pôsobí na iných.
Samotná túžba po uznaní kvality nášho tanca teda nemusí byť výlučne zlá ani dobrá, jednoducho iba je – v rôznej miere, vo väčšine z nás. O jej povahe rozhoduje skôr správanie, ktoré takáto túžba môže vyvolať a ktoré môže skĺznuť do cieleného prispôsobovania nášho tanca vonkajším podnetom.
Túžba po uznaní kvality nášho tanca nemusí byť výlučne zlá ani dobrá, jednoducho iba je – v rôznej miere, vo väčšine z nás.
Pokiaľ však nejde o človeka s patologickými tendenciami, myslím si, že takéto prispôsobovanie je skôr podvedomé, než cielené. Nikto predsa netancuje iba preto, aby sa páčil. Hoci pochvala od okolia vie dobre padnúť, práve náš vnútorný prežitok je to, čo nás pri tanci udržiava z dlhodobého hľadiska a čím sa v konečnom dôsledku riadime.
Na túžbu po uznaní napriek tomu zväčša nazeráme cez prsty, automaticky si ju spájame s neautentickým prejavom a snažíme sa ju vyslovene „necítiť”. Ja si však myslím, že zvedomenie a akceptovanie prirodzenej túžby po uznaní nám ponúka možnosť si túto tendenciu na sebe lepšie všímať a efektívnejšie s ňou pracovať.
Pomenovávanie a vedomá práca
Nemusíme sa usilovať byť tanečníkom či umelcom, ktorý „tancuje tak, akoby sa nikto nepozeral”. Aj táto fráza znie, prinajmenšom, ošúchane. Namiesto toho môžeme svoj tanec vedome usmerňovať a balansovať medzi dvomi pomyselnými extrémami: absolútnou suverenitou (až vo význame povýšenosti) a cieleným získavaním uznania na úkor autenticity.
Naše zážitky, podobné ako ten môj z jamu, dokážeme pomenovávať, rozprávať sa o nich s inými tanečníkmi, a tak úprimne objavovať napríklad to, kde sa momentálne medzi týmito extrémami nachádzame. Ak si v určitom období uvedomíme, že uznanie okolia má na nás priveľký vplyv alebo sa mu dokonca prispôsobujeme, nemusíme si to vyčítať. Môžeme skúsiť načas obmedziť tanec v komunitnom prostredí (tancovať viac osamote), regulovať svoj pobyt na sociálnych sieťach, experimentovať s tanečným štýlom, ktorému sa venujeme. Myslím si, že náš prejav dokážeme podobnými spôsobmi vedome nasmerovať k väčšej suverenite.
Občas stačí, ak sa odhodláme svoje komplexné tanečné zážitky vtesnať do slov. Vždy sa potom udejú zaujímavé veci. Môže sa nám napríklad podariť to, že túžbu po uznaní prestaneme prvoplánovo vnímať ako prekážku v hľadaní našej tanečnej suverenity, ale naopak ako nástroj, ktorý nám dokáže pomôcť túto suverenitu nadobúdať.
Dária Praženková (Dária) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
