Keď 31. decembra 2019 odbila polnoc a nastal rok 2020, každý z nás mal inú predstavu o tom, čo od nového roka očakáva. Nové predstavzatia, nové záväzky, sny, plány a očakávania. Všetci sme boli zvedaví ako nás rok 2020 prekvapí. A ten veru prekvapil.

.

S príchodom marca nastal veľký zvrat. Pandémia ovládla svet. Nastolila nové pravidlá, nové nepoznané, a teda nový spôsob života. Nikto netušil čo všetko sa môže udiať v priebehu dní a ako nás to môže viac postihnúť. Budeme takto fungovať týždeň, mesiac, rok…? Keď sa na to pozerám spätne uvedomujem si ako málo sme boli pripravení. Ako pohodlne a pokojne sme žili naše životy plné dennodenných radostí a starostí a akosi si to zabudli všetko naplno užívať.

Moja práca mi dáva do života veľa. Takže vlastne ju ani nepovažujem za prácu, ale za dar. Učím tanec už veľa rokov, no musím uznať, že každým dňom si túto prácu užívam viac. Je skvelé byť učiteľom, tráviť čas s deťmi, rozdávať skúsenosti a radosť, učiť sa od nich a nasávať ich pozitívnu energiu. Čas strávený v tanečnom štúdiu je cenný a osobný kontakt na nezaplatenie. Keď nám pandémia zabránila týmto dôležitým faktorom v živote, začali sme hľadať alternatívy. Učitelia, choreografi, tanečníci, kultúra, šport, všetci sme boli zasiahnutí. 

Pri tvorbe tohto článku som oslovila viacerých kamarátov a známych, ktorí žijú v rôznych kútoch sveta, a ktorých kreatívna práca bola výrazne poznačená počas karantény. Ich práca má veľký a dôležitý význam a rada by som priblížila ich skúsenosti v tomto nevídanom čase prostredníctvom tohto článku. Ich slová, príbehy, pocity a názory pre mňa veľa znamenajú a týmto by som im chcela vzdať hold, a veľmi pekne sa im poďakovať a venovať im tento článok. 

Gabi Dedicova, autorka článku

TREBA BYŤ KREATÍVNY

Niet nad umeleckú dušu a jej oddanosť. Tanec je symbolom slobody, vyjadrenia a jedinečnosti. Je to nekonečná cesta poznávania a prijímania, odovzdávania a učenia sa. Byť kreatívnou osobou je niečo s čím sa človek narodí a túto špeciálnu vlastnosť zdieľa so svetom naokolo. Byť v blízkom kontakte s ľuďmi nám dáva priestor šíriť naše umenie a posúvať naše skúsenosti mladším generáciám. Takisto nám dodáva energiu a prehlbuje našu kreativitu. Čo teda robiť v prípade, že toto všetko zo dňa na deň zmizne? Ako naložiť s naším časom a kreatívnou energiou?

Tak som sa opýtala mojich známych: „Čo všetko sa udialo počas prvej karantény? Ako ste sa vysporiadali s toľkým časom? A ako ste využili svoju kreativitu?“ Väčšina z nich reagovala veľmi podobne. „Zrazu som mala príliš veľa voľného času!“ „Nevedel som čo s toľkou nadbytočnou energiou!“ „Toto je úplne celé zlé!“ či „Ako mám pokračovať vo výučbe svojch študentov?“

„Na začiatku karantény som využívala svoj voľný čas najmä domácimi prácami, zveľaďovala som byt a záhradu, venovala sa jóge a oddychovala. Cvičiť a tancovať doma mi akosi nesedelo, no našťastie mal náš tanečný súbor možnosť rezervovať si naše tanečné štúdio na osobný tréning. Po jednom sme mohli navštíviť sálu a udržiavať sa vo forme. Na jednej strane je to skvelé, no byť v tom veľkom priestore stále osamote nebola až taká zábava.

Keď sa situácia začala zlepšovať a postupne sme nabehávali na ako taký systém, vytvorili sme tanečné bubliny, v ktorých sme trénovali. Našou hlavnou náplňou počas roka je cestovanie a hosťovanie v divadlách v rôznych krajinách. Tento rok sme však nemali možnosť odprezentovať náš nový repertoár. Vždy, keď sme sa rozbehli v tvorbe, nové vyhlásenie nám zmenilo plány. Vízia vystupovania pred divákmi sa tak vzdiaľovala každým dňom, takže naše skúšky sa skôr stali akousi rutinou než potešením. A tak je to doteraz. Ďalší lockdown, menej kontaktu, a najmä žiadne plány.“

„Keď sa začal prvý lockdown, a bleskovou rýchlosťou sme nabehli na online výučbu, pociťovala som nadšenie a des navzájom. Ten spôsob však musel postačovať na udržiavanie kontaktu so študentmi. Postupne som si uvedomovala, že vlastne táto metóda predstavuje novú a nevídanú formu trénovania osamote doma. Študenti sa javili viac sústredení a motivovaní než ohromení či unavení. Ja som sa taktiež cítila skvelo. Vstávala som s radosťou, lebo vždy sa naskytla nová príležitosť trénovať s tanečnými majstrami z celého sveta. A zadarmo. Doma, z mojej obývačky. Návrat do štúdia v septembri bol úžasný, najmä pre starších študentov. Bolo dosť náročné vysvetliť mladším študentom, prečo ich nevítame s veľkým objatím, či patričnými korekciami, ktoré ku tanečným hodinám patria. Druhý lockdown prišiel z ničoho nič a úplne nás dorazil. Boli sme už dobre nabehnutí na “nový” systém, keď sme znovu museli opustiť sály a skočiť pred počítače. Určite hovorím viacerým z duše, keď poviem, že to bolo úplne frustrujúce. No fakt, že naši študenti nás potrebujú ma drží nad vodou a pevne dúfam, že sa nám podarí pokračovať v zlepšených podmienkach nového normálu.“

DÔLEŽITÉ JE HĽADAŤ CESTU

U mňa to prebiehalo následne. Hovorí sa, že 20/20 je perfektný zrak. A teda, rok 2020 nebol ničím iným ako možnosťou otvorenia očí, a to poriadne. Pozri sa okolo seba, a definitívne, nezabudni sa dobre pozrieť do zrkadla. Tento rok nám ponúkol obrovskú škálu možností ako sa zdokonaliť v mnohých zručnostiach a osobných vlastnostiach. Sama som to okúsila na vlastnej koži. Každý deň sa zdal rovnaký. Bez práce, fyzického kontaktu s ľuďmi, bez cestovania, študentov naokolo, bez učenia, iba neistota a abnormálnosť celej situácie. Seba disciplína je veľmi dôležitá vlastnosť a tak som sa snažila podporiť tento nevídaný čas na sebazdokonaľovanie.

Umelecká práca prináša do našich životov farby, radosť, inšpiráciu, a nekonečný príliv talentu. Mladí umelci potrebujú každodenný tréning a motiváciu, osobný kontakt a korekcie od svojich učiteľov, aby napredovali a naberali sebadôveru. Takže si asi dokážete predstaviť, aké zvláštne a netradičné bolo pre každého jedného študenta postaviť sa pred monitor počítača a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Respektíve byť tou osobou na druhom konci, a vyučovať prvú hodinu touto novou metódou. Keď poviem, že nič čudnejšie či desivejšie som nikdy nezažila, možno hovorím viacerým učiteľom z duše. Vystupovala som pred stovkami, či tisíckami ľudí, vyučovala pre náročné publikum, no učiť online hodinu bolo ako stáť po prvý krát pred študentmi. Všetky pohľady uprené na mňa.

Vstúpili sme do svojich životov a domovov trochu inak. Začali sme spoznávať nepoznané. Učiť sa veci od začiatku. Prepojiť sa virtuálne. Pokračovať v motivácii na rozvoj. Nájsť správny prístup, vedieť naučiť aj zabaviť. Bola to veľká výzva. Ale aspoň, že nejaká bola. Viaceré tanečné školy svoje brány zatvorili navždy. A to je naozaj smutné. Nie každý mal toľko „šťastia“, aby mohol pokračovať vo virtuálnej výučbe alebo vôbec zachrániť školu.

Všetky tie roky tvrdej práce, osobný rozvoj, prepojenie so študentmi, konštantné hľadanie finančej podpory, zlepšovanie podmienok, prijímanie nových učiteľov, investovanie do rekonštrukcií, a veľa ďalších vecí na zozname, sú zrazu fuč. Doslova zo dňa deň. Učitelia a pedagógovia, ktorí zasvätili svoj život umeniu a učeniu, zostali na pospas. Takto by sa nikomu nemala skončiť profesionálna kariéra. Najmä keď vyučujú naše deti, nové generácie, vštiepujú do nich lásku k umeniu, kultúre a tvorivosti. Učitelia boli, sú a budú jedným z najdôležitejších pilierov našich životov. A práve v tejto dobe by sme si to mali ešte viacej uvedomovať. Pozorne ich počúvať, patrične ich oceniť a nekonečne ich podporovať. Učitelia potrebujú učiť a deti potrebujú výučbu. 

TANEC JE KRÁSNA PRÁCA

Pracovať v tanečnom sektore je skrátka iný príbeh. Váš život sa točí okolo tanečných krokov, skúšok, predstavení, kostýmov, tradičné “officové” hodiny 9-5 sa premenia na skoré ranné a neskoré nočné, a každý deň prinesie novú radosť, starosť a nespútanú energiu. Žijete život, ktorý nenapĺňa len vás, ale kvantá ľudí naokolo. Prepojenie so študentmi, či publikom, je neopísateľný pocit, a verím, že každý kto to zažíva na vlastnej koži dennodenne so mnou teraz súhlasí. Umelci potrebujú tvoriť. Umenie si pýta pozornosť. Umenie si to zaslúži. A všetci umelci taktiež. Tvoríme veľmi dôležitú časť ľudských životov.

Všetci umelci, tanečníci, herci, speváci, hudobníci a každý kto pracuje v tanečnom sektore a divadle si zaslúži uznanie a podporu. A najmä, zaslúžime si pracovať. Potrebujeme pokračovať, pracovať a naďalej rozdávať ľudom radosť a nádej. Učiť online, vrátiť sa naspäť do školy, či do sál, znova online, a tak ďalej a dookola, je nielen náročné na vytváranie a obmieňanie učebných plánov, no najmä vplýva výrazne na mentálne zdravie a motiváciu pokračovať.

Ak bude všetko opäť zatvorené, či zrušené, mesiace nacvičovania a skúšania dostanú opäť červenú, bude pre nás viac náročné vracať sa naspäť s rovnakým nadšením a snahou. Aj napriek tomu, vždy keď sa vrátime, dokážeme nemožné. No to čo naozaj potrebujeme je ozajstné a neprerušované prepojenie s divákmi či študentmi a spoločne hľadať to, čo sme v roku 2020 stratili. Tak teda poďme dúfať a veriť, že v roku 2021 bude ľudstvo o čosi viac zodpovedné a každé remeslo, ktoré nepatrí za počítač, dostane nový dych. Sme v tom spolu.

.

.

POZNÁMKA:
Respondenti z tohoto článku chceli zostať anonymní.