Veľkú časť života každý z nás prežíva vo svojej hlave, čo každodenne ovplyvňuje naše rozhodnutia v rozličných situáciách. Kým vedci nevynájdu zariadenie na čítanie myšlienok, ostáva pre nás myseľ ostatných ľudí záhadou. Nie každému z nás je veľmi blízke hovoriť o svojich pocitoch, no napriek tomu si myslím, že ľudská zraniteľnosť sa neodráža v schopnosti rozprávania o svojom vnútornom prežívaní. Vzájomné zdieľanie psychických neduhov môže prispieť k osobnej vyrovnanosti a stmeleniu komunity. Ale ako môžeme zaradiť tému psychického ochorenia do bežnej komunikácie?
Odpoveď na túto otázku ma doviedla práve ku krátkemu spísaniu mojich pozorovaní života tanečníka s diagnostikovaným mentálnym ochorením. Zaujímala som sa o súvislosť medzi psychickým stavom a kreatívnym zmýšľaním jednotlivca, a tiež o to, ako duševná porucha ovplyvňuje tieto dve premenné pri bežných činnostiach zahŕňajúcich tanečné a pohybové aktivity. Dúfam, že tento krátky článok pozdvihne informovanosť verejnosti ohľadne danej témy a čiastočne odstráni bariéry v komunikácii o psychických poruchách. (Tento text je čisto pokusom o opis mojich skúseností a pozorovaní, t. j. všetko, čo sa môže javiť ako pravdivý výrok, je ľahko spochybniteľné.)
Z histórie: Vaslav Nijinsky
Vaslav Nijinsky bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov klasického tanca v 20. storočí. Bol známy pre jeho intenzívne stvárnenie postáv v tanečných predstaveniach a nepopierateľný emocionálny dosah na publikum. Napriek jeho výnimočnému performatívnemu umeniu bol kvôli častým výbuchom hnevu a impulzívnemu správaniu vylúčený z viacerých baletných súborov, čo malo neskôr negatívny dopad na jeho kariéru. Nezvládnuteľnosť jeho povahy bola umocňovaná psychotickými prejavmi v podobe halucinácií a dezilúzií.
Na nátlaky svojej manželky podstúpil Nijinsky diagnostiku v psychiatrickom ústave, kde mu bola zistená schizofrénia s príznakmi mánie. Keďže psychiatria ako odvetvie medicíny bola v tom čase iba na začiatku, bol Nijinsky presúvaný z jednej inštitúcie do druhej, pričom k výraznému zlepšeniu jeho mentálneho zdravia nikdy nedošlo. (Zdroj: Oxford University Press)
Spektrum mentálneho ochorenia
Duševné zdravie človeka, tak ako aj jeho celková skúsenosť vo svete, je individuálna, a teda aj možné mentálne ťažkosti sa pohybujú po spojitom spektre (zdroj: 40plus.sk). Niektoré ochorenia ľudí si nemusíme všimnúť počas celého ich života, resp. sa môžu správať tak, aby ich ochorenie nepovšimnuté aj ostalo. Mám pocit, že v súčasnom svete sa oči ľudí tak, ako aj ich mysle, otvárajú, a teda je dôležité verejnosť informovať o témach, ktoré sú v bežnej komunikácii vzácne.
Myslím si, že okolo mentálnych neduhov je v povedomí ľudí vytvorený určitý strach z nepoznania a je takmer neprekonateľné odstrániť predsudky o podobách ochorení a zabrániť ich idealizácii či extrémizmu. Preto považujem za významné zvyšovať povedomie ľudí o danej problematike, keďže podľa mňa ľudí najviac desí to, čo nepoznajú a čo poukazuje na ich zraniteľnosť.
Z pohľadu tanečníkov s diagnózou
O téme mentálneho zdravia je v súčasnosti spísané veľké množstvo odbornej aj populárnej literatúry, ktorá opisuje po väčšine objektívny pohľad na danú problematiku. Preto v rámci priblíženia témy je súčasťou článku krátky rozhovor s dvoma tanečnicami a lektorkami vo vekovom rozmedzí 20-30 rokov, kde sa budem snažiť poukázať na ich tanečné vnímanie z individuálneho hľadiska. Každá z vyššie spomínaných osôb pochádza z iného prostredia, čiže zmysel rozhovoru nie je hľadať spoločné znaky v ich skúsenostiach.
Dokážeš v krátkosti priblížiť, ako je charakterizovaný tvoj druh ochorenia?
A1: Bolo mi diagnostikované psychické ochorenie mániodepresia, alebo aj inak bipolárna porucha. Dá sa to predstaviť tak, akoby človek ustavične žil na hojdačke. Niekedy má dobré obdobie, dobrú náladu – všetko zľahčuje. No potom prichádza obdobie, kedy sa cíti úplne na dne, do ničoho sa nevie donútiť a trpí silnou depresiou.
A2: Vo všeobecnosti je moja porucha symptomatická pre rôzne druhy ochorení. Konkrétne sa zatiaľ prejavuje ako úzkostlivá porucha s náznakmi obsedantno-kompulzívneho ochorenia a poruchou príjmu potravy.
Kedy si si prvýkrát uvedomila, že sa niečo deje v rámci tvojho mentálneho zdravia? Dá sa to tak reálne vytýčiť?
A1: Celkové uvedomenie prišlo, keď si ľudia v mojom okolí začali myslieť, že sa so mnou niečo deje. Začala som si všímať, že nie som sústredená pri práci, nevedela som veci dokončiť. Keď som mala manické obdobie, všetko som videla cez ružové okuliare, ku všetkému som mala pozitívny prístup a veci som akoby zľahčovala. V depresii sa mi naopak do ničoho nechcelo, ani do tancovania, ktoré bolo odjakživa mojou súčasťou. Som spoločenský typ, avšak v depresívnej fáze som sa kontaktu s ľuďmi vyhýbala.
Myslím, že keď človek nie je sám so sebou vo vnútri spokojný, tak sa mu ťažšie žije v spoločnosti. Diagnózu mi stanovili takpovediac až po určitom vyvrcholení, no pod správnu liečbu som sa dostala relatívne rýchlo.
Myslím, že keď človek nie je sám so sebou vo vnútri spokojný, tak sa mu ťažšie žije v spoločnosti.
A2: Ako dieťa som bývala často poverčivá. Neverila som, že by to niekedy mohol byť problém. Asi sa to pre mňa nedá s istotou povedať, kedy „všetko začalo byť iné“, lebo celkový nástup ochorenia sa rozvíja postupne. V mojom prípade nikdy nešlo o závažné ochorenie, hoci jeho prejavy vnímam v každodennom fungovaní.
3. Existuje pre teba zásadný rozdiel po a pred nasadením liečby?
A1: Existuje. Keď si človek vyberie správneho doktora so správnou liečbou, vie s tým existovať úplne v pohode. Vie v podstate normálne pracovať, robiť veci, čo ho bavia. S nesprávne nasadenou liečbou to nebolo celkom znesiteľné, nebola som to ja. Nevládala som robiť ani fungovať vo zvyčajnom režime.
Problém nastal, keď som kvôli plánovanému tehotenstvu v budúcnosti sama vysadila tabletky. Keďže som nebola dôkladne upozornená na dôsledky pozastavenia liečby, došlo k výraznému zhoršeniu môjho stavu. Nesprávna liečba ma celkom utlmila a ja som sa uzavrela do seba. Dostala som sa takpovediac na dno. Samozrejme, to malo dopad aj na moje tanečné pôsobenie a načas som prestala učiť.
A2: Pre mňa osobne je proti srsti tvrdiť, že áno, pretože si potrpím na konkrétne definovanie svojej povahy a s ňou spojené pocity, a liečbou po pravde cítim, že určitú časť zo svojej formičky strácam. Každopádne verím, že je to istý druh vývoja a rozdiely spôsobené liečbou mi skôr pomáhajú zlepšiť budúcnosť, ako meniť prítomnosť.
4. Ako ovplyvňovalo tvoje duševné zdravie tvoje pôsobenie v tanečnej sfére? (Ako lektor, tanečník?)
A1: V depresívnom období som sa ako tanečník necítila dobre vo svojom tele, na tanec som nemala vôbec chuť. Človek vtedy ťažko nachádza motiváciu niečo robiť, hýbať sa alebo tvoriť. Bola som ako v slučke, z ktorej som nevedela vyjsť von.
V manickej fáze som si pripadala ako dieťa, čo pri činnosti zabudne na čas a okolitý svet. Tiež som bola na seba tvrdá a ako lektor som cítila obavy z toho, aby som pri vedení tréningu niečo nepokazila. Bála som sa, kedy na mňa tieto „stavy” opäť doľahnú. Bolo to ťažké a dlhé obdobie, kým som tento strach prekonala a naučila sa fungovať tak, aby som mala veci pod kontrolou.
Bola som ako v slučke, z ktorej som nevedela vyjsť von.
A2: V rámci diagnostiky môjho psychického zdravia veľkú úlohu hrá kontrola nad sebou v myslení, čo sa reflektuje do telesného prejavu. Ako interpret je môj tanečný štýl špecifický v prehnanej sebakontrole, čo je nepriamy dôsledok celkového mentálneho nastavenia. Organizácia vytváraná v každodenných činnostiach sa ďalej odráža v nevôli k uvoľneniu tela v pohybe.
Ako lektor si všímam, že je pre mňa náročnejšie udržiavať voľný priebeh hodiny. Neviem sa vždy úplne zmieriť s odchýlkami, ktoré spontánne vznikajú v určitom čase na určitom mieste.
5. Povedala by si, že to môže byť na jednej strane výhodou v rámci kreatívneho zmýšľania hlavne čo sa týka tanečného prejavu?
A1: Áno. Ako umelec by som povedala, že to môže mať výhodu, ale je to taká dvojsečná zbraň. Neviem to úplne objektívne posúdiť, pretože už aj ako dieťa som bola dosť kreatívna. V depresívnej fáze avšak tvorivosť neprichádzala vôbec, vtedy som sa cítila ako bezduchá.
O mnohých umelcoch s rovnakou diagnózou som sa dočítala, že v manickom období sú výrazne tvorivejší, čo môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť. V mánii som mala tisíc nápadov, ľahko sa mi tvorilo, no nie vždy som to dotiahla do konca. Lieky ma teda sčasti obmedzujú v tvorivej činnosti, ale bez nich mi chýba sústredenosť na dokončenie vecí. Už dlho mám však liečbu nastavenú správne a naučila som sa korigovať stavy depresie aj mánie. Mám tiež pocit, že ľudia sa o tom dokážu rozprávať otvorenejšie než v minulosti. Myslím, že všetko sa dá zvládnuť, len treba vyhľadať odbornú pomoc.
Ako umelec by som povedala, že to môže mať výhodu, ale je to taká dvojsečná zbraň.
A2: Každý má kreatívne zmýšľanie nastavené vzhľadom na jeho osobné skúsenosti a na individuálne vnímanie sveta, ktoré nezávisí od duševného zdravia. Celkovo cítim vplyv môjho psychického stavu na kreatívne činnosti, ale nepovažujem to za výhodu, pretože každý disponuje určitými výhodami získanými počas života.
Ako súčasť tanečnej komunity si dovolím tvrdiť, že rozmanitosť duše nemá nič iné ako pozitívny vplyv na obohacovanie kreatívnej činnosti. Odlišné spôsoby emocionálneho spracovania vonkajšieho sveta nám otvárajú dvere k ďalším pohybovým možnostiam, a teda vyzdvihovanie rôznorodého zmýšľania jednotlivca môže viesť k výraznému pokroku tanečného umenia. Na záver by som rada upriamila na dôležitosť vzájomnej podpory v komunite, ktorá nám vo veľkej miere vie pomôcť, aby sme sa mohli stať tou najlepšou verziou seba.
Viktória Benková (Viky Benková) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
