„Ah tak pozrela som si tu platformu a vidim ze clanky maju taky uvahovo/propagacny charakter co je tiez super, kazdopadne kritikou myslim kritiku zosiroka ako reflexiu – nie nevyhnutne v hodnotiaco negativnom zmysle, ale ze si dakto vsimne ze dakto tancuje a strukturovane o tom napise“ je správa, ktorá spustila môj proces premýšľania o tanečnej kritike (ďakujem ti, @omnidancer!). V istom zmysle bol tento projekt „v príprave“ už nejaký čas – nielen, že je táto téma častou súčasťou mojich konverzácií s inými tanečníkmi, venoval som jej v istej podobe miesto aj v tomto článku. Do istej miery je za tým určite chuť rozprávať sa o tanci: o tom, ako vyzerá, čo nám pripomína, ako na nás pôsobí… A to, ako by mohol byť lepší? Nie, to sem teraz nepleťme.
Prišiel čas streetdanceovej kritiky?
Podobný spôsob kritiky existuje v rôznych formách umenia, mne vždy bola najbližšia v hudbe a v literatúre. Preklopenie do tanca sa však často zdá byť problematické. Nevieme vymedziť „dielo“, nie sme zvyknutí o tanci hovoriť (štruktúrovane), nikde sa to nedeje, a tak sa nemáme od čoho odraziť. A nakoniec, kritika je v našej komunite chápaná väčšinou jednostranne: niekto niekomu niečo vyčíta. Väčšinou v kontexte výkonu na súťaži. S hlboko hodnotiacim podtónom.
Chápanie kritiky v opisnom, analyzujúcom, a taktiež nehodnotiacom na škále dobré – zlé, je v rámci tanca pre mňa niečím, k čomu ma priviedla Chilli. Tento spôsob kritizovania tanca je výhodnejší najmä v tom, že necháva „kritizovaného“ nech sa sám rozhodne, ako dané informácie spracuje. Tanečný opis, ktorý „dostaneš“, si hodnotíš ty sám, nie je ani dobrý, ani zlý. Jednoducho, takto to niekto videl.
Z môjho pohľadu teda prišiel čas, kedy by sme mali konečne začať hovoriť o tanci. Nielen o tanečníkoch, nielen o ich problémoch, nielen o ich životoch mimo tanca. Prekonanie prvotnej bariéry možno bude trochu bolieť, avšak, ja mám pocit, že sa nám nič nestane.
Ukrajinec Swipe: Prameniť zo seba
Swipe je ukrajinský tanečník, ktorého evidujem z videí z battlu Vibe 2018, pričom z môjho pohľadu nabrala jeho popularita na obrátkach najmä po pripojení sa k francúzskej crew Sons of Wind (Lumi, Odilon, Kaydee, a ďalší). Aktívny je najmä na Ukrajine, s istými presahmi do európskych krajín (najmä Francúzsko, niekedy Švajčiarsko, Holandsko). Swipea som videl tancovať minulý týždeň v rámci tohtoročnej edície battlu Hip Hop Vibe. Moje zážitky sú čerstvé, mám ich veľa, poďme na to.
V Swipeovom tanečnom prejave je cítiť neustálu a silnú prítomnosť esencie hip hopu. Tá sa prejavuje v podobe rôznych gest, no tiež vo využívaní hiphopového pohybového slovníka (npr. stepy), ktorý je však lámaný istou čudnosťou. Nielen, že sa pri bounceovaní telo kriví do rôznych nepravidelných polôh, kedy sa napríklad orientácia hlavy a trupu dostáva do dynamického rozporu (čo by sme mohli považovať aj za jeden z „trademarkov“ francúzskych synov vetra), ale aj zvyčajná nákazlivá cyklickosť bounceu je neraz prekvapivo narušená a zastavená v momente, ktorý necháva diváka tápať.
Tanec sa ale vždy následne niekde (aj keď len kvázi) uzatvára, chvíľkové tápanie sa vtedy preklápa do opätovného vtiahnutia do prúdu, čo na nás pôsobí ako jazda na húsenkovej dráhe. Je len ťažko predpokladať, kde a ako sa väzba pohybov uzavrie, takže divák je ponechaný v napätí. Pochopiteľne, keď k tomu dôjde, má to silný efekt. Na druhú stranu, už som naznačil, že aj momenty ukončenia nie sú koncami v tom bežnom zmysle. Veľmi často sa stáva, že sa konce prelínajú s novými začiatkami, teda pohybová energia je vo vlnách a len zriedka je prúd tanca vyslovene zrušený. To len podčiarkuje neustále vyhľadávanie nových orientačných smerov (často sa dokonca orientácia nezhoduje so smerom pohybu), ktoré ruší bežné tancovanie „na protivníka”.
Štruktúry, ktoré Swipe tancom sleduje, sú akoby posadené ponad bežné hudobné a tanečné prístupy, fungujú až s istým odstupom či nadhľadom. S tým súvisí aj fakt, že pri vnímaní jeho tanca sa nutne musíme snažiť. Teda na prvý pohľad „nedomyslené“ elementy často zapadajú do väčšieho obrazu, ktorý sa spája dohromady až po chvíli alebo pri istom druhu pohľadu. Neznamená to však, že by Swipe bol tanečník, ktorý kalkuluje vzorce a cieľavedome vyskladáva akýsi abstraktný príbeh alebo koncept – práve naopak, je v neustálej prítomnosti, srší charizmou a intenzívne vníma nielen hudbu, ale aj širšie súvislosti battlovej situácie. Nachádza sa v akejsi vyhrotenej artikulácii chaosu, ktorá z neho pramení spontánne, bez vypočítavosti.
Ale aj náhle návaly energie, ktoré ho často agresívne presúvajú po parkete, sú pod kontrolou, nebadáme v nich neistotu alebo pochybovanie. Jeho tanec pôsobí ako presné, jednotné predvedenie, ktoré si drží vlastnú esenciu, a nie sú v ňom „jednotlivosti“. Ak nachádzame jeden výnimočný moment, je stále plne swipeovský. Nie je to použitie trikov, skôr vrchol – naplnenie potenciálu súzvuku hudby a tanca v danom vstupe.
Nachádza sa v akejsi vyhrotenej artikulácii chaosu, ktorá z neho pramení spontánne, bez vypočítavosti.
Najzaujímavejšou kvalitou pre mňa zostáva to, že Swipeov pohyb je nekončiaci, ale zároveň bez začiatku. Často nestihneme pocítiť impulz, z ktorého je vedený, a už sa doň napájajú viaceré ďalšie prvky, a my, diváci, sa akoby vždy ocitáme uprostred spleti tohto tanečného diania. Je to tanec procesuálny, niekedy nemusí pôsobiť definitívne, priezračne. Vyžaduje si aj našu interakciu a chuť venovať mu dostatok pozornosti. Ak to dokážeme a necháme sa „odfúknuť“, vieme v jeho vstupoch nájsť nielen spôsob, ako hladko prepojiť tradíciu s novátorstvom, ale aj impulz k projektovaniu najhlbších súčastí seba do tanca.
Prvý pokus o zavedenie konštruktívnej reflexie streetdanceového tanca v tejto forme je tu. V konečnom dôsledku ešte stále trochu pochybujem o tom, či má v našej komunite budúcnosť. Verím však, že to má zmysel, a že cestou k rastu je neustále konfrontovanie, diskusia, uvedomovanie a aj rozširovanie obzorov, do hraníc ktorých môžeme v našej umeleckej osamelosti zapadnúť.
Michal Zoller (Krishpin) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
