Na tanečníkov sú kladené rôzne nároky: psychické, fyzické. Dôležité je, ako ich vnímame. Vnímame ich ako hrozbu alebo výzvu? Sú pre nás motivačné, aktivačné alebo práve naopak – trápime sa nimi, vedia nás rozhodiť?
Hrozby aj výzvy pôsobia na nás psychicky i fyziologicky. To, že sa niečoho bojíme, podnecuje nesústredenosť, rôzne myšlienkové operácie, ktoré väčšinou nepomáhajú – predikovanie negatívnych výsledkov, demotivačný vnútorný dialóg: „Toto nezvládnem.“, „Veď ja hneď vypadnem!!!“, „Nemám na to!“. Výzvy zase ponúkajú pozitívne pocity a myšlienky: „Prekonám sa.“, „Bude to nové, som zvedavý.“, „Teším sa na proces!“. Keď vnímame určité nároky ako výzvy, dokážeme sa naplno sústrediť, vieme byť plne v procese a mať z toho potešenie. To je predsa niečo, čo chceme!
Ako tréneri podporia študentov, aby vnímali situácie ako výzvy?
Asi všetci tréneri chceme, aby naše decká brali nároky ako výzvy. Čo je ale dôležité pre zvládanie nárokov? V prvom rade je to podpora. Podľa vedkyne z Greenwichskej univerzity v Londýne, doktorky Rosatto, sa veľa športovcov na základe výskumov cíti práve nepodporených. Sú na nich kladené vysoké nároky, ale podpora, niekto, kto ich vypočuje a je naplno prítomný, je práve to, čo väčšinou športovcom chýba.
Zdieľanie vzájomných pocitov je v rámci vzťahu tréner – študent veľmi dôležité. Už len povedať „bojím sa“ môže pomôcť. Je preto veľmi dôležité komunikovať so študentmi – z čoho majú strach a čo by im pomohlo, aby boli v pohode. Taktiež je dôležité pýtať sa aj na to, na čo sa konkrétne tešia. Zdieľanie pocitov z tréningu, pred battlom, po vystúpení, sú dôležité väzby, ktoré tvoria kvalitnú podpornú sieť každého tanečníka. Každý má nejaký strach a je to normálne. Zároveň je podľa mňa super študentom povedať, že aj my tréneri sa niečoho bojíme, zdieľať svoj postoj a to, ako s tým pracujeme. Nervozita je prirodzená, je to vlastne dobrá vec. Keby sme ju nemali, znamená to, že nám na tom nezáleží. Komunikácia o pocitoch vie veľmi pomôcť. V ničom tak nie sme sami! Nie je to však iba o komunikácii, ale aj o samotnom vnímaní študentov. Nie každý vie povedať, čoho sa bojí a ako sa cíti.
Vytváranie kvalitnej podpornej siete je o pravidelnom, kontinuálnom procese medzi trénerom a študentom.
Zmeny sú často práve tie nároky, kedy prichádzame k nepríjemnému tlaku, rôznym otázkam a k tomu aký postoj zaujať. To, že niekto prestúpi do inej kategórie, do novej skupiny, alebo aj prirodzeným vývinom (každý sa mení), to všetko pôsobí aj na vnímanie a zmeny v ňom. Preto je vytváranie kvalitnej podpornej siete o pravidelnom, kontinuálnom procese medzi trénerom a študentom.
Čo teda môže pomôcť pred strachom z neúspechu?
1. Vizualizácia a akustikácia svojho tanca
V zmysle ideomotorického tréningu. Ide o imagináciu pohybu ako vizuálu či predstavy tanca do hudby. Toto pôsobí aj fyziologicky (napätie v svalstve, dýchanie, zmeny v krvnom obehu). Tanečník sa tak adaptuje na situáciu bez konkrétneho fyzického pohybu. Dokáže sa na svoj tanec pozrieť z iného uhla pohľadu, pripraviť sa na výkon a uvoľniť sa.
2. Rutina, rituál pred podaním výkonu
Na rozdiel od rituálu, rutina pôsobí priamo fyziologicky (rozcvičenie, oddych večer pred battlom). Znamená hľadať ideálne nastavenie. Pravidelný režim prináša pocit kontroly, bezpečia a koncentrácie. Zároveň je dobré pripraviť sa aj na to, že sa idem adaptovať (podmienky a situácie sú premenlivé). Ideálne je, keď sa optimálne nastavenie spojí s flexibilitou, focusom a odolnosťou tanečníka. Nie je to ako recept, ktorý funguje vždy a všade. Sú to neznáme, čarovné spojitosti v časopriestore, no takéto ideálne nastavenie nám pomáha lepšie zvládať rôzne situácie.
Pravidelný režim prináša pocit kontroly, bezpečia a koncentrácie.
3. Ideálny mood (hudba, umenie, citáty a i.)
Nacítiť si čo je pre mňa ideálna atmosféra. Akú hudbu potrebujem počuť pred vstupom, čo ma dokáže inšpirovať. Čo mi prináša pohodu.
4. Vnútorný dialóg = selftalk
Rozhovor s vnútorným dvojčaťom. Hovorím si veci, ktoré ma povzbudia, optimalizujú. Keď sa stane niečo, čo sa mi páči, opýtam sa samej seba: „Čo som si tu povedala, že som reagovala práve takto?“ a analyzujem.
5. Nastavenie cieľov
Ciele si môže tanečník nastaviť sám alebo aj spoločne s trénerom. „Idem vyhrať” nemusí byť výzvou, ale niekedy skôr hrozbou. Lepšie je zamerať sa na proces – upgrade tanca, zatancovať si tak, že ma to baví, dať si energickú výmenu pohybov s ďalšími tanečníkmi a i. Proces je to, čo ma dovedie k výsledku a k progresu.
“Idem vyhrať” nemusí byť výzvou, ale niekedy skôr hrozbou.
6. Dychové cvičenia
Pôsobia fyziologicky aj mentálne. Pozornosť na dýchanie sprítomňuje. Prítomnosť je podstatná, aby sme sa neobávali toho, čo bude, v zmysle negatívnej predikcie. Dychové cvičenia spomalia mohutný tok myšlienok.
7. Optimalizácia sebadôvery
Sebadôvera je proces. Keď si verím, mám veľký a silný imunitný štít osobnosti.
8. Budovanie silného jadra našej sebaúcty
Sebaúctu môžeme charakterizovať ako to, že vnímame svoje hranice, vieme komunikovať potreby, unesieme kritiku a máme na seba realistický pohľad. Sebaúctu podporujeme v študentoch záujmom, ponúkaním príležitostí, rešpektovaním tempa študentov a nedramatizovaním chýb.
P.S.: Budujme kvalitné podporné siete, vnímajme sa a rešpektujme sa!
Katarína Čillíková (Chilli) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
