Reflektovať kultúrne javy v streedanceovej scéne som začal do istej miery už mojím prvým článkom o priestore Diera. Vtedy ma hnala chuť spoznať neprebádané či zabudnuté, ktoré však do veľkej miery vplývalo na vývoj a smerovanie našej scény. V podobnom duchu sa niesol ďalší článok, ktorý sa mienil zamyslieť nad tým, prečo niektoré tanečné komunity pretrvávajú a niektoré zanikajú. Tu som badal, že sa začínam vzďaľovať od povrchu a hľadám vysvetlenia hlbšie.
Mojím článkom o rôznorodosti bola táto fáza ukončená (z Pikachua sa stal Raichu), venujem sa v ňom základným princípom, ktoré riadia dynamiku tanečnej scény ako takej. Neskôr, taktiež s týmto prístupom, som ešte krátko napísal o vzťahu verejnosti a tanečníkov.
Prečo toto všetko píšem? Moje články, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, na seba kľúčovo nadväzujú. Snažím sa spracúvať témy, ktoré v rámci môjho pôsobenia na scéne prežívam ako aktuálne a problémové, vždy vychádzajú z mojej praxe. Reprezentujem v nich môj názor, ktorý opieram o diela z výskumov, ktorými sa zaoberám v rámci mojej odbornej kariéry. Nie sú absolútne, nie sú definitívne, aj keď môžu pre niekoho znieť radikálne. Snažím sa vytvoriť protipól pohľadom, ktoré v súčasnosti nie sú dostatočne spochybňované, upozorniť na problémy samozrejmostí, rozšíriť naše perspektívy na to, čo ostáva v bežnom prežívaní skryté.
Takýto „manifestačný“ úvod som si pravdaže mohol dovoliť len preto, že do série článkov pribúda ďalší, ktorý sa bude venovať otázkam streetdanceového vzdelávacieho procesu, jeho hodnotenia a kultúrnej situácii, v ktorej sa nachádzame. Práce na tomto texte začala pri tanečnom sebavedomí, ale nakoniec sa trochu osamostatnil. Haha. V budúcnosti teda ešte: o tanečnom sebavedomí, o spolunažívaní v komunite, o párty,… a tak ďalej!
Snažím sa spracúvať témy, ktoré v rámci môjho pôsobenia na scéne prežívam ako aktuálne a problémové, vždy vychádzajú z mojej praxe.
Ako sa učíme?
Streetdanceový vzdelávací proces je založený na dvoch primárnych procesoch: imitácia a improvizácia. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že jednou z najklasickejších metód práce na tanečnej hodine je „nahodenie“ istého kroku (alebo konceptu), ktorý následne tanečníci rozvíjajú samostatne, v rámci svojho freestyleu. Súvisia s tým aj vety, ktoré pri rôznych cvičeniach zaznievajú ako: „Musíš si to urobiť po svojom.“, „Teraz každý po svojom.”
Imitačno-improvizačný spôsob učenia sa tanca je prirodzený, argumentovať môžeme jeho podobnosťou s bežným ľudským osvojovaním si spôsobov správania, ktoré prebieha na základe imitácie (a koreluje s nastavením človeka ako cieľavedomo-improvizačnej bytosti). Tu je dôležité spomenúť, že ľudské bytosti sa vyznačujú špecifickou vlastnosťou neimitovať len cieľ činnosti, ale aj spôsob. To sa výrazne prejavuje u novorodencov ako „overimitation” (podrobnejšie je táto téma spracovaná v knihe Teória mysle). Prehnané napodobňovanie spôsobov vykonávania činností, ktoré zahŕňa aj kroky, ktoré nie sú potrebné pre dosiahnutie cieľa, sa v istých kontextoch chápe aj ako základ pre zrod kultúry. Pochopiteľne, ani „overimitation” nie je stopercentná, je 1. stále podmieňovaná praktickej analógii 2. determinovaná faktormi fyzického sveta (biologickou danosťou človeka, podmienkou dobrej viditeľnosti toho, po kom opakujeme,…).
V rámci vzdelávacieho procesu sa znalosti lektorujúceho tanečníka imitačne prenášajú na učiacich sa. Vo vyššie spomenutom cvičení, ktoré je založené na rozvíjaní nahodeného kroku, by mala potom improvizácia pôsobiť ako oslobodzujúci (v zmysle vymanenia sa zo striktnej imitačnej štruktúry), ale aj uvlastňujúci faktor. Jednoduchšie: cez improvizáciu sa imitované pohyby stávajú hlbšou súčasťou tanca („tanec“ chápaný ako môj celkový tanečný prejav, štýl, moja tanečná osobnosť, moje tanečné znalosti,…).
Pravdivosť a správnosť (dve perspektívy)
V streetdanceovom vzdelávacom procese sa hodnotí úspešnosť ako úspešnosť pravdivosti – žiak robí to, čo učiteľ. Kľúčovou vlastnosťou tanca je vizualita, teda to, že sa tanec zjavuje ako vizuálny jav. Prirodzené je tak chápanie tejto pravdy ako vizuálnej pravdy (pravda v zmysle zhodovania sa dvoch vecí podľa nemeckého filozofa fenomenológie Martina Heideggera (dá sa nájsť npr. v knihe O pravdě a bytí z roku 2020)). Problémom však je, že dôsledkom improvizačnej aktivity dochádza nie len k uvlastňovaniu pohybov, ale aj k ich deformácii. Opäť: keďže tanečníci sú rozdielni nie len fyzicky ale aj mentálne, ich spracovanie pohybov sa vždy líši. Vizuálna pravda teda nemusí byť ozajstne pravdivá, je ukazovateľom zhody iba do istej miery. Dôležité sa zdajú byť aj zámer a spôsob, akým je daný pohyb vykonávaný, teda kritériom zhody by malo byť navyše to, čo sa komplexne odohráva v telách a mysliach opakujúcich, aj keď to je vizuálne nedostupné/rozdielne.
Prečo je podstatné brať ohľad aj na vnútorný svet tancujúcich? Nedokážeme dostatočne vymedziť, čo robí napríklad z „ustálených“ krokov dané kroky, len na základe vizuálnych vlastností. Pohyby vedia byť prevedené v nekonečnej variantnosti. Prehrotený príklad: nedokážeme vymenovať všetky vlastnosti, ktorými nám niekoho verzia running mana pripomína running mana. Alebo: nedokážeme dostatočne vymedziť vlastnosti, ktoré robia z running mana running mana. Podobne, zdá sa, nie sme schopní vymedziť ani vlastnosti iných objektov – npr. ani slovníkové definície slov nie sú v žiadnom prípade absolútne. To uvádzajú aj slovenské jazykovedkyne Oľga Orgoňová a Alena Bohunická v elektronicky dostupnej Lexikológii slovenského jazyka.
Môžme si to uvedomiť aj takto: ak opíšeme running mana ako krok, ktorý sa skladá z dvíhania jednej nohy a jej následného položenia s odsunutím druhej nohy, môžme tým približne opísať, ako sa daný krok vykonáva. Nie je to však to, čo tancujúci robí resp. na čo myslí, keď krok naozaj tancuje. Rovnako ako kráčanie nie je pre človeka postupné dvíhanie a ukladanie nôh – nesústredí sa na tieto dve činnosti keď kráča. (Tu sa opieram najmä o prednášky, semináre, teórie Juraja Dolníka – táto problematika je sčasti dostupná napríklad v Jazyk v pragmatike).
Zároveň nám pokusy o definovanie umožňujú kultúru sprehľadniť, vedú k jednoduchšiemu životu. Vizualita je pre človeka veľmi jednoducho spracovateľná (samotné myslenie je podľa neurobiológa Antonia Damasia založené najmä na obrazoch), nemôžeme očakávať, že budú ľudia automaticky hľadať v tanečných krokoch skryté vnútorné zámery a ciele. V každodenných situáciach potrebujeme situácie vyhodnocovať rýchlo, bezprostredne, na „hraničné“ javy nezostáva veľa energie ani času.
„…nedokážeme dostatočne vymedziť vlastnosti, ktoré robia z running mana running mana.”
Navyše, istota, ktorá sa skrýva za jasnými vymedzeniami poskytuje niečo ako pocit mentálneho bezpečia – veci sú zatriedené, rozumiem im, nespochybňujem, že vidím to, čo si myslím, že vidím (istota je jedna zo základných podmienok, ktoré musia byť splnené pre realizáciu komplexného ľudského života (tak hovorí slovenský biochemik Ladislav Kováč alebo aj známa Maslowova pyramída)). Kategorizáciu rovnako chápeme ako základnú činnosť v kognitívnom spracovaní sveta, je to jeden z prvých procesov, ktorý nám pomáha štrukturovať znalosti, ktoré ako deti nadobúdame (zaujímavé informácie na túto tému sa dajú nájsť npr. v knihe Implicitné jazykové znalosti dieťaťa).
Dve perspektívy v spoločnosti
V streetdanceovom sociálnom priestore existujú dve strany prístupu ku vyhodnocovaniu pravdivosti (táto časť výrazne spolupracuje s ideou radikalizácie demokracie, ktorá je rozvinutá v knihe Jazyk v sociálnej kultúre, no podobnosti môžeme nájsť aj v prístupoch k spisovnému jazyku). Jeden z nich, vizuálne konzervatívny, mieni nájsť definitívne hranice, ktoré potom jasne ohraničujú daný krok – všetko čo sa nachádza za hranicou tohto kroku už tento krok nie je. Druhý, vizuálne liberálny, sa snaží zohľadňovať tancujúceho a akceptuje odchýlky, ktoré do hry vstupujú pri jeho interpretácii – takto rozširuje hranice toho, čo sa za daný krok považuje.
Prínos konzervatívnej skupiny spočíva v uchovávaní stabilnej podoby kultúry, ktorú je možné fixne zachytiť, štruktúrovane tradovať a definovať – zjednodušuje orientáciu ľudí v danej kultúre. Prínos liberálov podporuje prirodzený vývoj kultúry, rešpektuje rôznorodosť a necháva vyniknúť individualite, aj napriek tomu, že to môže ohroziť zdanlivý obraz kultúry. Obe skupiny by sa mali nachádzať v prirodzenej rovnováhe, ktorá je znakom zdravého stavu akejkoľvek kultúry.
Prečo?
Predstavenie situácie týmto spôsobom by nás malo viesť k otázkam: V akom stave sa nachádza streetdanceová kultúra? Ktorá skupina má v súčasnosti prevahu? Alebo sú v rovnováhe? Akým spôsobom máme reagovať na radikálne presadzovanie jednej z perspektív?
Ako streetdanceri žijeme v rámci intenzívnych sociálnych väzieb, naša komunita sa schádza často, udržiava si stále kolektívne vedomie. Každá línia správania má preto potenciál výrazne ovplyvniť množstvo ľudí. Uvedomovať si aké názory sa šíria a ktoré z nich sú ešte stále späté s hodnotami street danceu (ale aj hodnotami umenia vo všeobecnosti) je stále podstatnejšiš, aby sme sa neocitli v situácii, ktorá bude nevyhovujúca pre vývoj komunity alebo pre nažívanie v nej. Bohužiaľ, tanec je pre väčšinu z nás natoľko dôležitý, že je kultúrne prostredie street danceu tým hlavným, v ktorom existujeme. Práve preto by sme ho mali udržiavať v čo najlepšom stave.
Michal Zoller (Krishpin) – Instagram
Podnety, dotazy a komentáre prijímame na tejto mailovej adrese:
